Škrečok bez kolesa

Rok je dlhá doba, to človek stihne zabudnúť, ako rozšľahá nohy kombinovanie lahodných vertikál a dlhých asfaltových úsekov. Tiež vytesní, že je to len hen tuto v Malých Karpatoch a že po x-tý raz šlapať na Vápennú (navyše s 50-timi kilometrami v nohách) vlastne nie je až taký dobrý nápad. Ale na tú príjemnú atmosféru a cesnakové pagáče na občerstvovačke Vývrat sa len tak ľahko nezabúda...

Do tretice táto veľkofatranská lahôdka. Zo žiadnych iných pretekov ešte trojicu medailí pozbieranú nemám, tak asi budú moje obľúbené ... alebo len organizátori dobre odolali nebezpečenstvám doby zrušených pretekov. (A tým nemyslím len Covid opatrenia, ale aj tú pani z Košíc , ktorá svojim hrdinským bojom zabránila už nejednému ultrabežcovi ničiť životné prostredie.) Myslel som si, že ma už na Ultra Fatre nič neprekvapí, všetky ná dhery strahy trasy predsa poznám, ale figu borovú! Tento rok to bolo celé ešte o poriadny kus intenzívnejšie...

Upozornenie: tento blog obsahuje vulgárny výraz. Nezvyknem ich (v písanej podobe) používať, ale sľubujem, že sa bude hodiť ako riť na šerbeľ. Hups. Tieto preteky mám v hľadáčiku vlastne už dva roky, ale až teraz sa organizátorom podarilo zorganizovať "ozajstnú" verziu naživo. Virtuálna Strážovská 50 na jar 2020 bola moja prvá zabehnutá ultra vzdialenosť. Sám, v upršaných zahmlených Malých Karpatoch. Možno poznáte to prirovnanie, keď niečo síce chutí ako má, ale nie je to ono... Písať ho sem nebudem, nech sa to nezvrhne v druhom odstavci.

Na štartovej listine nefiguruje  Rišo Pouš  a  Julka Batmendijnová , to tuším môžem konečne zabojovať v ultra rýchlosti písania reportov. Musím však vopred upozorniť, že tu nenájdete ani kopec fotiek a ani vtipné obrázky. Nehovoriac o tom, že aj tie parametre (56 km / +2800 m) sú také bejby friendly, žiadna "ich" 130-kilometrová "stovka".

Vo Vysokých Tatrách som odkedy trošku pobieham po kopcoch ešte nebol (okrem malého výletu s Elenkou). Je to z domu trochu priďaleko a cestou je buď Malá alebo Veľká Fatra a keď Tatry, tak Nízke. Reči o tom, ako je tam stále veľa ľudí tiež zrovna nerobia dobrú reklamu. Volím preto pracovný deň, ktorý si vymieňam s nedeľou a vyrážam skoro ráno od svokrovcov z Lučenca, odkiaľ je to predsa len bližšie. Ešte aj predpoveď počasia som zoptimalizoval, možno trocha spŕchne, aspoň budú prázdnejšie chodníky...

Kde vôbec začať? Hádam v decembri, keď som kvôli lýtku ledva "odchodil" párkilometrový beh a veľa radosti som z toho teda rozhodne nemal. Moja takmer jediná psychohygiena od práce, starostlivosti o deti, pandémie, čítania čoraz neradostnejších správ a nadávania na politikov (kto to v decembri nerobil, pokojne hoďte kameňom) tak bola úplne v kýbli. No nebudem sa v tom radšej viac prplať, proste som sa strašne opúšťal. Namiesto na politikov som začal pravidelne po večeroch nadávať na môjho nového fyzioterapeuta Braňa a jeho zostavy cvikov, ktorými ma bohato zásoboval. Keď som v apríli zvládol vybehnúť z Limbachu na Tri kamenné kopce a späť a nerozpadol sa pri tom, skoro mi slzička vypadla. Okrem fyzického zdravia dbal Braňo aj o moje psychické zdravie a v máji ma začal povzbudzovať kopať do zadku, nech sa prihlásim na nejaké preteky. Len tak sám pre seba a "pre zábavu". Neviem, či mal na mysli zrovna Ultra Fatru (55 km / +3600 m), ale bolo to veľmi veľké lákadlo skús...