Strážovská 50 2022

Upozornenie: tento blog obsahuje vulgárny výraz. Nezvyknem ich (v písanej podobe) používať, ale sľubujem, že sa bude hodiť ako riť na šerbeľ. Hups.

Tieto preteky mám v hľadáčiku vlastne už dva roky, ale až teraz sa organizátorom podarilo zorganizovať "ozajstnú" verziu naživo. Virtuálna Strážovská 50 na jar 2020 bola moja prvá zabehnutá ultra vzdialenosť. Sám, v upršaných zahmlených Malých Karpatoch. Možno poznáte to prirovnanie, keď niečo síce chutí ako má, ale nie je to ono... Písať ho sem nebudem, nech sa to nezvrhne v druhom odstavci.

Tuším som sa na "ozajstnú" verziu netešil iba ja, štartovka sa zaplnila tak rýchlo, že nebyť upozornenia od kamaráta Mareka, ocitnem sa niekde medzi stovkou náhradníkov. (Poučil som sa a odvtedy mi pred začiatkom registrácie na preteky mobil cinká ostošesť.) Strážovské vrchy boli síce zrána tiež upršané a zahmlené, ale napriek tomu som si preteky "naživo" s ďalšími bežcami, občerstvovačkami či posedením v cieli poriadne užil...

V piatok večer s Marekom a jeho ďalším kamarátom Marekom posedávame v R-clube, ktorý z východnej strany teda vôbec nevyzerá tak, že nás tu spotených a zablatených budú zajtra vítať s gulášom. Proste posh podnik na pešej zóne v kúpeľnom mestečku, bojím sa aj sadnúť si na čalúnenú stoličku. Rozoberáme rôzne dôležité témy od druhov škôlkarskych bacilov až po zálohované plechovky. K ubytku vedú riadne strmé uličky, ešteže zajtra ich pôjdem len raz smerom nadol pred štartom.

Ráno na ubytku spoznávam Jérômeho (vďaka za výborný čaj) a zisťujem, že z francúzštiny si nepamätám už vôbec nič. Juro (vďaka za výborné ubytko) nám ukazuje svoj precízny rozpis ako zabehnúť preteky za 6:01. O dve minútky rýchlejšie by už bolo asi príliš ambiciózne... Osobne si plány na čas veľmi nerobím. Síce som túto jar nabehal trošku viac ako minuloročných nula celých nula celých nula nula - nie, ešte nie - ale stále máličko a neštruktúrovane na to, aby som si dával iné ciele ako "dokončiť".

Na štarte to žije, okrem 180 bežcov a bežkýň štartuje aj 16 psov. Vyštekávajú, že ich postávanie na pešej zóne nebaví a najradšej by už trielili do lesa. Hodinky tvrdia, že už len 49.3 km (a +2570) sem naspäť do cieľa, veď to vlastne ani päťdesiatka nie je. Odštartuje nás výstrel a všetci trielia teplickými uličkami do lesa. Jemne popŕcha, ale po tom čo ma pár dní dozadu v Malých Karpatoch zliala búrka vrátane premasírovania hlavy krúpami mi to pripadá ako ideálne počasie.

Zrejme som sa nechal uniesť davom, v prvom stúpaní do sedla Trubárka na chvíľku predbieham Jura, čo teda poznajúc jeho plán rozhodne nepotrebujem. Les sa čarovne otvára do zahmlených zelených lúk a takto dodatočne môžem smelo napísať, že je to len malý trailer toho, čo bude neskôr.

V klesaní do Petrovej Lehoty prichádza krasokorčuliarska prémia dole blatom. Občas si v takýchto podmienkach zaspomínam na môj predošlý šport - ultimate frisbee, kde nám kvôli dažďu rušili zápasy či dokonca časti turnajov, nech to futbalistom nerozryjeme. Tu (kým sa neblýska) nič také nehrozí, veď na to, čo dokážu narobiť s cestičkami lesníci, sa aj tak nechytáme.

V zbehu mi Juro ukazuje chrbát a mizne v diaľke, vesmír je opäť v rovnováhe. Vyľaká ma však, že na prvú kontrolu na 10. kilometri za Petrovou Lehotou dobieham podľa jeho rozpisu. A ani sa tam nezdržím, pohár koly, dve piškóty do ruky a ide sa do ďalších desiatich kilometrov hore kopcom na najvyšší bod trasy - Baske.

Prechádzame zarasteným úsekom popri ohlodanej kostre jeleňa, pes za mnou má čo robiť, aby sa tu nezastavil tak na týždeň. Stúpanie na Baske je až na krátke výnimky tak akurát na rýchlu chôdzu s paličkami. Na chvíľku zladíme krok s miestnym bežcom a hore na tajnú kontrolu prichádzame spolu. Ochotný pár dobrovoľníkov mi nezištne odleje z ich súkromného čaju (hoci tu vlastne vôbec nie je občerstvovačka, len ja som drzý). Ďakujem.

Za Baske (Baským? Baskou? Mám chuť znova napísať do Jazykovedného ústavu.) nasleduje snáď najkrajší úsek trasy. 360° rozľahlých lúk a odparujúcich sa lesov gýčovej sýtozelenej farby stojí za to.

Táto nádhera má jeden drobný háčik - netuším, ako rýchlo po týchto rozľahlých (a občas naklonených) lúkach bežať. Toto v Malých Karpatoch nemáme. Snažím sa indiánskym pocupkávaním udržať si svoje miesto v rozťahanom hadíku bežcov. Ale keď sa spoza mňa prirúti fučiaci Braňo Zigo a zahlási, že na ďalšiu kontrolu na Homôlku už len kúsok, zavesím sa zaňho. Je to síce ozaj už len kúsok, ale s riadnym stúpaním, takže po chvíli udržiavania Braňovho tempa fučím aj ja. Prečo sa vlastne naháňam za takýmto borcom?

Na kontrole na 27. kilometri plno milých a ochotných dobrovoľníkov a dobrovoľníčok a jahodovo-tvarohové koláče, hneď za kontrolou údajne najhoršie stúpanie z celej trasy, ešte horšie ako nasledujúce na Vápeč. Ani neviem, prečo som si tu okrem doplnenia vody, pohára koly a koláča do ruky vôbec neposedel. 

Ukáže sa, že v slovnom spojení "údajne najhoršie stúpania z celej trasy" sa dá škrtnuť slovo "údajne". Spolubežec konštatuje, že poniektorí sa chodia uspokojovať do bordelu a my chodíme sem. No hej, to je pravda, len kurvy tu máme nejaké inakšie. Hneď sa aj ospravedlňujem spolubežcovi za nadávku, ale že už sme za polkou trasy, to sa už vraj aj politika môže rozoberať.

V ďalšom stúpaní na Vápeč na mňa prichádza menšia kríza. Cinkne mi správa s pusinkami z domu. Fantastické načasovanie, hneď sa ide lepšie. Charakter trasy sa úplne zmenil, mäkký zelený koberec nehrozí, tuto je to skalnatý skájraning, navyše na dosť plnom chodníku. Dnes sa ide aj turistické podujatie Ilavská 25-ka, s ktorým máme malý úsek vrátane vrcholu Vápča (do jazykovej poradne už niekto napísal za mňa) spoločný. Povzbudzuje nás tak množstvo fanúšičok v pokročilom veku. Srdečná vďaka, ale obdiv by tu tuším mohol ísť aj opačným smerom...

Povinné kyslé selfie na Vápči 

Zbeh z Vápča na ďalšiu kontrolu v Hornej Porube na 35. kilometri zbehne rýchlo, organizátormi avizované blato uschlo (veď počkajte neskôr). Dobrovoľníci vravia, že ak sme chceli vyhrať, tak na to je už neskoro. Martin Halász je v cieli v brutálnom traťovom rekorde a hneď za ním Marián Priadka - tiež za menej ako štyri a pol hodiny. No dobre, tak nič teda, aspoň si môžem dať ešte zopár skvelých lineckých koláčikov, tie si oni určite neužili.

Ale opäť sa nezdržiavam koláčikmi pridlho, stále mám šancu pozerať na biele tričko a chrbát Braňa Ziga (ďakujem, bolo to motivačných 15-20 kilometrov). Postupne mi však po vystúpaní nad Hornú Porubu mizne v diaľke. Priznávam, na tento úsek do cieľa som sa nastavil úplne zle. Očakávania, že to už len nejako doklepnem, že všetky zásadné stúpania sú za mnou, že je to už len taká cieľová rovinka a podobne boli pekne mimo. Kilometre ubúdajú len veľmi pomaly a cieľová "rovinka" je poriadne zubatá. Toto sa nikdy neskončí, tu si sadnem v lese a ďalej sa nehnem.

Podplatím opúšťajúcu sa hlavu tým, že v cieli bude zmrzlina. Na hodinkách hneď naskakujú krajšie čísla, napríklad že ostávajú už naozaj len posledné výškové metre. A tu zrazu z ničoho nič na zelenej značke kúsok nad Teplicami také blato, že sa dá posúvať len po desiatkach centimetrov a s výdatnou pomocou paličiek. A ešte si za to platíme.

V zbehu serpentínami je to už našťastie lepšie a keď na záver spoza mňa začujem dupot dvoch bežcov, rozbehnem sa ulicami a pešou zónou. Je tu cieľ. Nad časom 6:44 by som ráno pri pohľade na Jurov papierik asi len pokrútil hlavou so známym ustáleným slovným spojením používaným najmä hokejistami. Ale svoj rozpis teda nedodržal, zabehol to takmer o 15 minút rýchlejšie. Aj Jérôme a Marek sú o chvíľu tu, dnes teda išla karta...

Cieľový guláš ide dole krkom len veľmi pomaly (je chutný, len nevládzem jesť), tak sa vyberám smradľavý a zadrbaný od blata pomedzi kúpeľných hostí na zmrzlinu. Neviem, čo si tak asi mysleli tie panie predo mnou a za mnou v rade. Asi niečo iné ako tie hore na Vápči.

Vďaka organizátorom a dobrovoľníkom za možnosť takto parádne stráviť deň (a za linecké koláčiky). Od spokojnosti sa usmievam snáď ešte pár dní...

Pripájam link na výsledky a Stravu.