Muránskou planinou 2021

Hádam sa tieto letné výlety s chalanskou partiou, kedy na pár dní opustíme naše manželky (ďakujeme!) a neustále rastúci počet detí, dajú nazvať už aj tradíciou.

Po akciách v Nízkych Tatrách 2019 a Lúčanskej Malej Fatre 2020 voľba tento rok padla na Muránsku planinu. Mal som isté pochybnosti, keďže doteraz som z nej videl len Fabovu hoľu po polome a pár holorubov citlivých zásahov lesníkov proti hnusnému lykožrútovi z auta z cesty do Slovenského raja. Chalani (a búrková predpoveď počasia, pri ktorej sa nedalo rozumne uvažovať o žiadnych exponovaných hrebeňovkách) ma však presvedčili, že sa mi to bude páčiť a občas mi aj padne sánka. Chalani mali pravdu. Meteorológovia tiež.

Plán trasy, logistika a ubytovanie boli tvorené veľmi agilne. V podstate vždy, keď som si pomedzi tzv. "dovolenkovanie s deťmi" našiel čas, že idem popozerať nejaké možné nocľahy či trasu, tak som si našiel mail, že je to už vyriešené. Väčšinou od Berena, oplatilo sa prizvať tohto ozaj skúseného plánovača všakovakých výletov do partie...

Ako si Katka správne všimla, zrejme starneme a pohodlnieme. Budeme spať stále v posteliach, dokonca ani vlastný uterák netreba. Žiadne stany či romantika pod hviezdami. Dve noci dokonca ostávame na tom istom mieste bez presunu všetkých vecí a naše tvrdou prácou zmorené nerdovské chrbty tak budeme namáhať ešte menej. O jedle ani nehovoriac, na trase máme dostatok salašov, chát či krčiem.

Štvrtok

Cestou do Muráňa zažívam kultúrny šok. Že v žiadnom z miest na trase nenájdem v pracovný deň o štvrtej-piatej otvorenú lekáreň, to ešte nejako rozchodím (nové topánky tiež, takže dokúpiť náplaste v lekárni nakoniec ani nebolo treba). Ale Tesco v Hnúšti, to bol masaker. Pri tamojšom mäsovom pulte je taký rad, že trebárs také celoplošné testovanie bol v podstate len malý nácvik čakania. Ešteže odtiaľ nič nechcem. Ľudí v obchode je viac ako na pošte, keď vyplácajú dávky. Vlastne, počkať, nebolo zrovna pätnásteho?

V Muráni ma už čaká Marcel a ukazuje mi na hrdzavú bránu dvora pri ošarpanej budove krčmy Koruna. Tu máme zaparkovať a tu budeme nocovať? Čo to ten Beren zarezervoval? Tých dnešných kultúrnych šokov nejako pribúda. Ubytko v Korune však zvnútra vyzerá za turistických 10e na noc veľmi solídne. Na izbe máme vaňu, mydlo či spomínané uteráky - a do výčapu stačí zbehnúť pár schodov. A to už nehovorím o tom, že priamo oproti budú ráno predávať vychýrené buchty.

Kým neskoro večer docestuje zvyšná časť výpravy, vyberáme sa s Marcelom do mesta dediny na niečo pod zub. V jedinej otvorenej reštike nám pani oznamuje, že už (mohlo byť tak ledva sedem) nevaria, hoci majú plnú terasu. Pani sa ponúkne, že nám teda spraví aspoň syr. Po nás robí syr ďalším a ďalším. Tuším by sa im oplatilo ešte aj normálne variť... (Medzitým nás pobaví Pedro správou, či sa tu v Muráni bude dať po ich príchode o jedenástej večer najesť. Tak určiteee.)

Keď dojeme, prisadne si k nám miestny štamgast. Naše reči o rôznych výbehoch do lesa okomentuje otázkou "A to pre zábavu beháte?" Či nám môže priamo do nosa fúkať cigaretový dym, to sa už nespýta, tak radšej odchádzame ďalej vymetať ulice Muráňa. Bočnými chodníčkami pomedzi husi, psov a pštrosy (nežartujem) sa dostaneme späť do Koruny. 

Krčma zvnútra vyzerá (narozdiel od ubytka) presne ako zvonku a tak posedávame a popíjame (kaziť partiu nepitím piva budem žiaľ až do konca výletu) na "terase" pri zamastenom stole konverzujúc s miestnymi potmavšími chalanmi. Chápem, že majú trebárs pri hľadaní práce veľký úvodný hendikep a aj to, že Muráň je snáď väčšia diera ako Prievidza. Ale zas na druhej strane, ak to vztiahnem na seba, tiež pochádzam z dediny a žeby môj - ako s obľubou opakuje jeden z chalanov - "tatko ťažil ropu", to tiež nie je zrovna pravda...

Po príchode zvyšku výpravy ešte dezinfikujeme zuby zázvorovým elixírom od Marcela, dohodneme plán na zajtra a šup spať. Ak vám teda nevadí zvonenie zvonov či ľudová hudobná produkcia. Za málo peňazí veľa muziky.

Tohtoročná zostava: Marcel, moja maličkosť (doslova, výškový priemer kazím značne), Peťo, Beren a nejaký arabský terorista Pedro.

Piatok

Ranné námestie pri rázcestníku ožíva rozkladaním stánkov s oblečením, obuvou či ďalším rôznym tovarom a rozkladaním piatich turistov pojedajúcich Muránske buchty™ po lavičkách. Lepšie buchty som jakživ nejedol. A to nám miestni tvrdia, že už nechutia tak dobre ako kedysi. Vyzdvihol by som množstvo náplne, poniektoré pekárne s ich vzduchovými bublinami namiesto lekváru by som poslal sem na školenie.

Dnešná etapa má názov "Z Muráňa na Zbojská prevažne po červenej". (V celom texte sa inak budem pridŕžať miestneho skloňovania "tie Zbojská", z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra mi zatiaľ neodpísali. Pozdravujem Mesiho.) Začíname prudkým stúpaním na Muránsky hrad. Občas pretneme cyklocestu, po ktorej Marcel včera cestoval autobusom kvôli dlhodobo uzavretej ceste z Muránskej huty. Vraj to bol celkom adrenalínový zážitok. A údajne to na začiatku uzávery nebola ani jednosmerka riadená semaformi. Uff.

Stúpanie si spríjemňujeme čítaním tabúľ náučného chodníka od Lesov SR, z ktorých sa dozvieme všeličo zaujímavé ktoré sú poväčšine nuda o histórii, geológii, zložení pôdy a podobne. Zaujme (ale zrejme nie tým očakávaným spôsobom) akurát tabuľa o spôsoboch ťažby dreva, na ktorú si žiaľ počas tohto tripu ešte párkrát spomenieme. Vraj "holorub sa vyskytuje už len veľmi zriedkavo". Hej a svišť to potom balil do fólie. No dobre, dobre, ešte boli aj štandardné tabule o faune a flóre, fotky medveďa musia byť.

Kúsok pod hradom vyzdvihneme vrecia s pieskom, ktoré treba vyniesť na nádvorie a pomôcť tak s jeho záchranou. Pedro má boľavé bedro a s vrecom navyše značne kríva, mal si zobrať radšej dve, nech je vyvážený. Na nádvorí hradu je veľká kopa neminutého piesku.

Prezrieme si síce zrúcaný, ale zato poriadne veľký hrad s niekoľkými vyhliadkami a kreslom Márie Széchy, po ktorej je pomenovaná diaľková cesta začínajúca práve tu a končiaca sa vo Fiľakove. (Nie, pardon, Cesta Márie Széchy končí pár kilometrov pred cieľom znechutením a množstvom škrabancov stratený v agáčine a.k.a na turistickom chodníku na Veľký Bučeň.)

Po krátkej zastávke v krčme a giftshope pod hradom nakukneme aj do Wesselenyiho jaskyne, ale dokopy nič z nej nevidno. Krátky modro značený úsek strieda opäť červená, pokračujeme asfaltkou smerom na Maretkinú a tuším niekde tu sa zrodí jeden z idiómov omieľaných až do nedele. Pri spoločných debatách sme si spomenuli na rozhovor ZKH so šéfom nejakej únie autodopravcov, že cyklisti sú svedkovia Saganovi, dajú si PIVKO a idú na cesty zavadzať kamionistom. Konkurovať pivku mohol akurát tak Martin M. Šimečka a jeho maringotka, v ktorej niekde na Muránskej planine nerobí nič. Nenašli sme ju.

Z Maretkinej si odskočíme na Poludnicu (v priebehu mesiaca už moja druhá), čo má byť jedno z miest, na ktorom mi padne tá sľúbená sánka. Zo skál je naozaj parádny výhľad:

Poludnica na poludnie, v doline Muráň

Nasleduje Studňa na Muránskej planine, kde dopĺňame vodu a opatrne prechádzame okolo stáda voľne sa pasúcich huculských koní. Občas sa na seba poriadne čertia a nasrdene erdžia, čo vyvoláva v človeku takú miernu neistotu. Našťastie sú pri nich pastieri, ktorí však o pár minút niekam odchádzajú. Ak by sme prišli o kúsok neskôr, neviem neviem, ako by sa nám popri nich prechádzalo. Dokonca dvakrát, keďže sme si odskočili nazrieť do Ľadovej jamy - priepasti, na dne ktorej sa údajne celoročne vyskytuje ľad a bola využívaná ako prírodná chladnička. Ľad nevidno, ale z priepasti vanie príjemný chladný vzduch do tohto obedného úpeku. (Inak dnešná trasa sa mi páči aj v tom, že napriek horúcemu dňu je veľa úsekov krytých lesom a až tak na nás nepečie.)

Najvyšší bod dnešnej trasy je niekde okolo Vyhliadky Hrdlisko. Okolo nej je tiež veľké množstvo lesných jahôd, ktoré náš postup nazvime to neurýchľujú. Vraj to Pedrovi robí dobre na to bedro naťahovať sa za nimi. A keď už je za nimi človek natiahnutý, tak prečo by ich aj neobral a nezjedol...

Pri útulni na Nižnej Kľakovej si dávame bohatý neskorý obed. Poniektorým šťastlivcom ostala ešte aj buchta z raňajok. Pedro hľadá kešku, ku ktorej však nemá presné súradnice, tak prezerá všetky pne, my zatiaľ leňošíme s tým, že vyrazíme, keď ju nájde. Hľadanie je však neúspešné, asi predsa len bude potrebovať tie súradnice, našťastie tadiaľto budeme prechádzať aj cestou spať.

Do sedla Burda sa popri diskusii o hypotékach a danení kryptomien predierame zarastenou džungľou, cez chodník je mnoho popadaných stromov. V zrube Burda zastavujeme na poslednú pauzičku, nechýba pivko. Pri vedľajšom stole ho ako inak popíja aj cyklista, určite potom pôjde zavadzať kamiónom na cesty. Opäť raz trhám partiu s nejakým nie úplne podareným radlerom. Niečo ako tmavé pivo s kofotinou.

Fabovu hoľu dnes vynechávame a traverzujeme ju po zelenej. Na tomto traverze si treba dookola opakovať "holorub sa vyskytuje už len veľmi zriedkavo". Ťažko skúšané sú aj stromy ponechané na mieste (chcel som pôvodne napísať "ponechané v lese", ale tuším sa to nehodí), ktorým vrchy dolámala nejaká čerstvá víchríca.

Doteraz sa ovady vyskytovali len veľmi zriedkavo, ale klesanie na Zbojská je nimi doslova zamorené (asi sa vyskytujú v nejakej špecifickej nadmorskej výške). Ovady. Ovady. Ovady. Všade samé ovady. Spomenul som už, že tam boli ovady? Yes, smerovník na naše ubytko na nasledujúce dve noci - chatu Zbojská.

Čo nám to ten Beren našiel? Vynovená a ešte len pár mesiacov otvorená chata, ktorá niekoľko rokov chátrala a teraz si ju zobral do parády niekto, kto má evidentne veľa peňazí a netuší (hlavne v interiéri), čo s nimi. Za všetko spomeniem knižnicu, kde sa dá v pohode dosiahnuť na vrchnú policu, ale aj tak má ešte aj fancy rebrík. 

Narozdiel od plného Salaša Zbojská sme tu okrem partie "chatárov" a brigádnikov dokončujúcich renovačné práce sami. Chcú si tu vraj udržať rodinnú atmosféru a starajú sa o nás ako v bavlnke (a vyvaľujú oči, že či sme z Muráňa fakt došli pešo). Pôsobí to celé takým zvláštnym dojmom, až sme zauvažovali, či to nie je nejaká sivá ekonomika. Ale aký by potom mali motív sa o nás takto starať?

Hoci som pôvodne zamýšľal ísť večerať na salaš, bol som drvivo prehlasovaný: už sa nesie na stôl na terase segedín, hroznový mušt či pivo (kombinácia ako slávne Kiskove lattéčko s grepovým džúsom). Hráme Bang a popri tom sa uškŕňame na poznámkach tunajšieho "deda" (zrejme chatárov svokor). Doteraz neviem, či varenie gulášu z medveďa myslel vážne...

Na záver dňa sa dorážame kolkami, ide mi to tragikomicky, tak radšej šup spať. Kebyže ostanem, ešte si môžem tragikomicky zahrať šípky.

Sobota

Ráno nevyspávame, o pol desiatej vraj má doraziť nejaký vyhliadkový vláčik, ktorý sem dovezie hordy turistov. Po prepychových švédskych stoloch naľahko vyrážame na Náučný chodník Jakuba Surovca, ktorý tu na Zbojskách chodil po zbojskách. (Jazykovedný ústav stále nereagoval, tak si vypisujem, ako sa mi zachce.) Okrem vyhliadkovej vežičky so zvonicou (ktorej zvonenie sa do okolia rozlieha prakticky vždy, keď niekto vylezie hore, lebo veď nezaťahaj za ten špagát, že) nás mimoriadne zaujala aj socha spomínaného zbojníka.

Bez tejto impozantnej fotky by tomuto blogu určite niečo chýbalo.

Klesáme príjemným chladným lesom, sme tu úplne sami, parný vláčik zatiaľ nedorazil. Začujeme ho prechádzať po moste vysoko ponad chodník. Zazrieť však stihneme len motoráčik, ktorý ide po ňom ako "posilový spoj". Takto pod mostom rozmýšľam, ako majú v týchto vlakoch riešené záchody.

Dáme si aj bonusovú odbočku k Čertovej jaskyni. Je to klasicky zamrežovaná diera v zemi, vidno akurát pár netopierov, podľa informačnej tabule je to však vcelku impozantná jaskyňa. Každopádne, ak niekedy pôjdete týmto chodníkom s niekým, kto neznáša stúpania, pokojne túto odbočku vynechajte.

Nasleduje časť, kvôli ktorej sme sem prišli - menšia ferratka Čertovou dolinou. Dá sa ísť bez istenia, je to niečo ako Prielom Hornádu v Slovenskom raji. Na niektorých úsekoch sú dokonca stúpačky s lanom aj zbytočné a dajú sa obísť potokom. (Dostávam tu vynadané od Pedra, že nemám odrbávať a radšej nech zbieram ferratové skúsenosti...)

Outsiterz gate sú v móde.

Na lúčke nad "tiesňavou" s výhľadom na Zbojská kapríme, veľký kliešť lezúci po Pedrovi podnieti debatku o encefalitíde a borelióze. V protismere (náučný chodník je jednosmerný) prichádza rodina s deckami a psom. Otáčame ich do správneho smeru (veď prečo si nedať tú najvypečenejšiu časť chodníka na slnečných lúkach dvakrát) a hoci poniektorí máme pochybnosti, či s malým dievčatkom a psom tú ferratku zvládnu, Pedro ich nahovára, že určite áno. Zaujímalo by ma, ako to s nimi dopadlo.

Oddychová sobota pokračuje posedením na Salaši Zbojská. Je to reštaurácia so suverénne najrýchlejšími čašníkmi a čašníckami na svete. Priemerne každých 40 sekúnd sa na náš stôl niekto z nich pozrie. Občas nestihnem ani pustiť stopky a použitý riad je preč. Pre nich to rozhodne nie je oddychová sobota. Po šichte si podľa mňa musia aplikovať nejaké sedatíva.

Hráme veternú partičku Bangu. Jedným očkom pozorujem železničné "priecestie" bez závor a semaforov, ktoré vyzerá, že po ňom (okrem výletného vláčika) nič nejazdí. Stopku pred priecestím poniektorí veselo ignorujú. Na tomto salaši som si pred rokom dal svoj suverénne najdrahší vývar s kofolou, kedy som túto stopku odignoroval aj ja. Nie je pravda, že by tadiaľto jazdili len občasné výletné vláčiky, šesťkrát za deň tadiaľto prejde (našťastie pomaly) aj regulérny motoráčik. Schytávam za to počas tohto výletu toľko vtípkov, že pivko a Šimečkova maringotka sa môže schovať.

Poobede sa túlame po okolí smerom na Klenovský Vepor. Môj zámer dôjsť až tam je ako inak drvivo prehlasovaný. Samému sa mi tam počúvajúc zvuky blížiacej sa búrky tiež veľmi nechce. Vyšliapeme si aspoň do sedla Machniarka, kde je príjemná lúčka s výhľadom na Vepor a chatka so studničkou.

V klesaní lesom do Tisovca-Bánova jemne spŕchne, zatiaľ máme na búrky vcelku šťastie a obchádzajú nás. (Veď počkajte do zajtra...) Čo nás ale opäť neobíde sú hordy ovadov. Beren a Pedro idú kúsok pred nami a ako tak náhodne mávajú všetkými končatinami, vyzerajú, že by potrebovali vyšetriť na neurológii...

Motoráčikom z Tisovca-Bánova sa zvezieme scénickou trasou späť na Zbojská. Autá nám našťastie dávajú prednosť narozdiel od menšieho vyvaleného stromu po búrke. Ponuku na pomoc s jeho odpratávaním strojvodca a sprievodcovia odmietajú, určite sú na to nejaké richtig predpisy, že nesmieme mimo stanice opustiť vlak (kým nehorí).

Na Zbojskách zájdeme aj na LEGENDÁRNE buchty. Legendárne sú najmä vďaka lepšie zvládnutému marketingu a lokalite, chuťovo oproti Muráňu jednoznačne slabšie. Späť do chaty dorazíme naraz s poriadnym lejakom. Pred večerou sa Peťo, Beren a Marcel vyberú premiérovo otestovať novú saunu a hneď sa stávajú suverénnymi majstrami sveta v dĺžke saunovania s výhľadom na ovce (a maliarov finalizujúcich omietky). Za ten čas som sa radšej najedol zo zásob a na guláš už nemám chuť. Ktovie inak, z čoho ho s dedom navarili...

Na záver dňa aplikujeme vyskúšanú kombináciu Bang & kolky & šípky. Chatári hrajú ešte iný šport - zápasenie so 70-kilovou prítulnou ovčiarskou fenkou s cieľom dostať ju von z chaty. Fenka statočne zápasí leží bez pohybu na mieste, dokonca sa do ringu po vyhodení opakovane vracia pozabudnutými otvorenými dverami.

Nedeľa

Dnes nás čaká Fabova hoľa a návrat do Muráňa prevažne po žltej. Na raňajkách sa až tak neplašíme, davy turistov pri dnešnom programe nehrozia. Oproti dohodnutému času odchodu meškáme pár minút, ale mávneme rukou, že kde nám to už len môže chýbať...

Ovčiarska fenka prenocovala pri chate a môžete hádať, čo urobí, keď okolo nej prejdeme. Bingo, pridá sa k nám. Behá popri nás a vymetá všetky okolité kríky a potoky, my chvíľu rozmýšľame, čo spravíme, ak týmto odhodlaným prístupom dôjde až do Muráňa. Našťastie, keď asfaltka postupne prechádza do lesnej cesty a stúpanie sa začína priostrovať, rozmyslí si to a vráti sa domov zas niekde obsmŕdať.

Pekným lesom vystúpame až k polomu z roku 2014, ktorý ostal nevyťažený (pri pohľade trebárs na niektoré časti Nízkych Tatier sa mi žiada dodať "našťastie"). Pomedzi ponechané suché kmene starých stromov vykúkajú mladé smreky či množstvo jarabiny, nehovoriac o tráve, čučoriedkach a černiciach, ktorými je bohato zarastený aj turistický chodník. Po večerných prehánkach je veľmi vlhko, od pása dole sme premočení a podľa intenzity by sa aj dalo povedať, v akom poradí išla naša päťčlenná skupina.

Vrchol Fabovej hole je prakticky len taká malá čistinka (so smerovníkom, vrcholovou knihou a pár pníkmi na sedenie) v tejto zarastenej divočinke. Kto čaká nejakú odmenu za výstup napríklad v podobe výhľadu alebo pocitu "konečne som hore", musí byť sklamaný, bez smerovníka alebo GPS sa to snáď ani nedá uhádnuť. 

S Pedrom aspoň (po menšom trápení) nájdeme za odmenu parádnu kešku. Beren sa za odmenu ako líder pelotónu cez mokrý porast môže trochu vysušiť a otvoriť si vrcholový radler, ktorý sem dovliekol, a dokonca ním aj ponúknuť kamarátov. Zapíšeme sa do vrcholovej knihy, ktorá má na vrchu každej strany napísane "GO VEGAN", tak aspoň na tej našej strane pred to dopíšeme "DON'T", nech nabúrame tento agresívny marketing.

Hoci sme dnes zatiaľ nikoho nestretli, z opačného smeru prichádza štvorčlenná skupina so psom, v ktorej sú Drátik a Lenka zo Škorpiónov. Riadna náhoda, pomaly by sme si tu aj priateľský zápas mohli dať, kebyže má niekto disk (a krovinorez).

Pokračujeme takmer nezmeneným porastom ďalej, minieme odbočku k prameňu Rimavy a klesáme do sedla Burda, kde prvýkrát pretneme našu piatkovú trasu zrovna na mieste, kde sa čapuje. Dohodneme sa na "rýchlom pivku a ideme ďalej", takže Pedro prichádza s kapustnicou. Peťa poprosím, nech mi na pitie kúpi niečo, čo nie je ani pivo ani ten nevydarený radler. Dostávam detský džúsik v krabičke. Tuším som zabudol ošetriť všetky okrajové prípady. (Ak vám pri pivku napadli cyklisti, tak odparkovaných bicyklov je tu dnes veľa. Pod drevenou konštrukciou, o ktorej som rozmýšľal v piatok, na čo môže slúžiť, sú zas odparkované kone.)

Rozoberáme očkovanie či scammerské telefonáty z "Microsoftu" (kedy konečne zavolajú mne, nech si ich vychutnám?) a popri horárni Stožky prichádzame naspäť na žltú, po ktorej pôjdeme až do Muráňa. Ešte predtým však horská prémia dňa na Skalnú bránu a Nižnú Kľakovú. Beren nasadí do tohto posledného stúpania na trase vcelku svižné tempo, avšak podcení orientačný aspekt trailového behu a dostávam sa s Pedrom do čela "pretekov". Dobieha ma (a hecuje) vyzváňajúca rolnička...

Pod Skalnou bránou zhodíme batohy, vydýchame a už opäť v pätici sa vydáme preskúmať Skalnú bránu. Z nepochopiteľných príčin značka smeruje na vyhliadku, hoci naozajstný veľký poklad (ku ktorému máme súradnice vďaka keške) sa nachádza pod ňou. Naozaj impozantná skalná brána (tuším mi opäť padla sánka, keď som ju zbadal) je ukrytá tak dobre, že by sme ju nebyť kešky vynechali.

Už hodnú chvíľu počujeme v diaľke hrmenie, ale teraz je to akosi bližšie a začína pršať. Ukryť sa pod skalný previs nie je zrovna najlepší nápad, tak utekáme k batohom a ďalej lesom, keďže neďaleko je útulňa Nižná Kľaková (kde pretneme piatkovú trasu druhýkrát). Od toho, aby sme tam došli suchí nás napokon delí len pár minút. Kde som už len o nejakých pár minútach počul?

Prebehnúť z okraja lesa cez lúku do útulne je trochu psychicky náročnejšie, ale najväčšiu trieskanicu (kedy sú na môj vkus blesky príliš blízko a hromy s nimi až priveľmi synchronizované) prečkávame už schovaní. Pedro nechce vychladnúť kvôli bedru a pokračuje ďalej (tá jeho nenájdená keška z piatka tak opäť odoláva). Ostatní si dávame dlhšiu pauzu, obedujeme a spolu s milým párom cyklistov-Corosákov čakáme, kým búrka prejde.

Už len za mierneho dažďa klesáme do vcelku dlhej a mokrej Hrdzavej doliny. Tečie ňou pekný potok a je troška škoda, že chodník aj na týchto miestach vedie najprv lesnou zvážnicou a neskôr asfaltkou. Popri tomto potoku by sa určite hodilo aj niečo "dobrodružnejšie"...

Marcel nám veľmi zaujímavo rozpráva o svojej práci informatika-genetika. Poniektorých by som rozhodne poslal na jeho prednášku o tom, ako je medzi XX a XY celá pestrá škála rôznych "nezaškatuľkovateľných" ľudí. Tesne pred Muráňom dobiehame Pedra, ktorý si dal aj nejaké drobné bonusy v okolí a úplný záver putovania ulicami Muráňa absolvujeme spolu (tentokrát žiadna hydina, pštrosom sa asi dážď nepáčil).

Autá sú v poriadku za otvorenou hrdzavou bránou, tak už len prezuť, prezliecť (poniektorí, ja cestujem sám k babám) a rozlúčiť sa. Vďaka, tak zase o rok?

Fotky som až na zopár mojich pokradol Pedrovi. Ďakujem.

Stravu prikladám:

Piatok: Na zbojskách po Muránskej planine

Najlepšia strava výletu.

Sobota: Miniferratka chodníkom Jakuba Surovca, Flákanie po okolí Zbojsk

Nedeľa: Fabova hoľa & späť do Muráňa

Update 30.7.2021

Odpovedáme na Váš e-mail z 20. 7. 2021.

Ako naznačujete vo svojej otázke, pri názve sedla Zbojská sa v praxi používa dvojaké skloňovanie – ako ženského podstatného mena adjektívneho typu – tá Zbojská – aj ako pomnožného podstatného mena stredného rodu – tie Zbojská. Druhý spôsob skloňovania, resp. rodového zaradenia, s tvarmi G zo Zbojsk, D k Zbojskám, A na Zbojská, L na Zbojskách, I za Zbojskami je doložený v miestnom prostredí. Keďže miestny úzus nemusí každý poznať, prirodzene sa používajú tvary adjektívneho skloňovania ženského rodu: G zo Zbojskej, D k Zbojskej, A na Zbojskú, L na Zbojskej, I za Zbojskou, na takéto skloňovanie je v textoch Slovenského národného korpusu aj na internete nepomerne viac dokladov. Z etymologického hľadiska nemožno vylúčiť ani jeden zo spôsobov používania názvu, na obidva typy skloňovania máme doklady aj v kartotéke terénnych názvov oddelenia dejín slovenčiny, onomastiky a etymológie nášho ústavu.

S pozdravom

Mgr. Iveta Vančová

za jazykovú poradňu JÚĽŠ SAV