Malokarpatská Vertikála 2022

Rok je dlhá doba, to človek stihne zabudnúť, ako rozšľahá nohy kombinovanie lahodných vertikál a dlhých asfaltových úsekov. Tiež vytesní, že je to len hen tuto v Malých Karpatoch a že po x-tý raz šlapať na Vápennú (navyše s 50-timi kilometrami v nohách) vlastne nie je až taký dobrý nápad. Ale na tú príjemnú atmosféru a cesnakové pagáče na občerstvovačke Vývrat sa len tak ľahko nezabúda...

...a opäť po roku si nadávam, že idem neskoro a musím parkovať ďalej od ihriska v Plaveckom Podhradí. To zas bude bolieť cestou domov. Hoci neďaleko v Pezinku šarkan plašiaci vtákov vo vinohradoch len smutne visí na špagáte bez pohnutia, na tejto odvrátenej strane Karpát fúka ako kedysi-najlepší minister vnútra.

Kvôli dilemám, čo v takomto vetrisku na seba a so sebou, počúvam príhovor organizátora Slava Gleska len na pol ucha. Ale tak trasu z veľkej časti poznám, jednu zmenu popod Vysokú som si prebehol skúšobne pred týždňom. Som zvedavý na druhú zmenu trasy, ktorú Slavo nazval marketingovo mimoriadne príťažlivo: "Vertikálna direttissima".

Ďalšou zmenou tohto ročníka je, že Vertikála už nie je v SUT ani ČSUT a v ITRA už vôbec nie. (Našťastie sa nejde v chodúľoch.) Má to tuším vplyv na štartovku - ešte sa mi nestalo, aby som kilometer po štarte stále videl čelo pretekov. Poprípade by to ešte mohlo byť tým, že čelo musí rozrážať vietor a my ostatní sa tam len vyvážame bez odporu.

No, ako sa to vezme, že "bez odporu". Už hneď v prvom prudkom stúpaní (zo siedmich dnešných) na Mesačnú lúku si hovorím, že to nejako nefeelujem. To bude myslím tiež rekord takáto skorá mentálna krízička. Ale škoda by bola prísť o celý deň v prírode, navyše taký, že mi nikto v jednom kuse nepiští, že je hladný, že ho bolia nožičky a že sa už chce vrátiť. Vystačím si dnes na takéto pišťanie aj sám...

Zatnem zuby, zakvačím sa za rýchlejších (Braňo Z. musel zastať a vyzliecť bundu) a Mesačná lúka je raz-dva tu. Zbeh lesom na Sklený vrch si veľmi užívam, dokonca pár bežcov v roztrhanom štartovom poli predbehnem. S užívaním si vyše štvorkilometrového asfaltového úseku do Sološnickej doliny je to horšie, tak len nastavím tempomat a odpočítavam kilometre do prvej občerstvovačky.

Za ňou prichádza asi "najlahodnejšia" vertikála na trase - Veľký Petrklín. Pretekárom predo mnou sa zdá úvodný kúsok po modrej príliš rovinatý a "krátia" si ho kolmicou mimo značky. Netreba zas tie turistické šípky brať tak doslova... 

Náramne sa bavím na tom, že po všetkých tých tohtoročných Fatrách, Tatrách, Magurách či Strážovských vrchoch je najhorší vietor práve tu, v Malých Karpatoch v nadmorskej výške okolo 500-600 metrov nad morom. Obliekať bundu sa mi ale nechce, radšej rýchlo prejsť cez prvú kontrolu na vrchole Petrklína dole do závetria.

Z Petrklína si prídu na svoje aj tí milovníci kolmíc mimo značky, dole listami a hlinou to ide samo. Niekedy rýchlejšie ako by jeden potreboval. Po nepríjemnom zbehu odbočíme do príjemnejšej dolinky, ktorá nás vypľuje na asfaltku nad horárňou Baďura. Opäť zapínam tempomat, hoci na zvlnenom úseku k druhej občerstvovačke Vývrat už nefunguje tak dobre ako v Sološnickej doline.

Cesnakové pagáče si pošetrím na ďalšiu návštevu tejto občerstvovačky (po ďalšej tretine trasy sa sem  vrátime). Teraz mám chuť na sladké, toho tu majú tiež plno. Diskusné témy sú takisto zaujímavé, ale už ma pri nich dobehlo a aj predbehlo veľa ľudí, tak by sa asi hodilo vybrať sa ďalej. 

Nadávanie na predošlý dlhý asfaltový úsek tak strieda ďalšia lahodná vertikála na Vysokú, spred týždňa ju mám v čerstvej pamäti. Darí sa mi obiehať tých, ktorí menej jedli a/alebo toľko nevykecávali. Tento scenár sa dnes ešte niekoľkokrát zopakuje, chalan s rovnakým červeným ruksakom a červenou bundou by myslím potvrdil...

Aj tu na Vysokej poriadne hádajte čo. Až sa donútim vytiahnuť bundu. Má to však aj výhodu: nie sú tu davy turistov, takmer iba čipujúci dobrovoľníci. Inak patrí im úprimná vďaka, že dnes v tomto vetre kvôli nám postávajú niekoľko hodín na takýchto kontrolách. Osobne by som namiesto čipovania asi skôr... Ale oni nie, ešte aj milé slovo na povzbudenie pre nás majú.

Zbeh z Vysokej je napriek skalám a (za týždeň značne pribudnuvšiemu) lístiu príjemnejší ako šmyk z Petrklína. Hlava si však namiesto užívania zbehu opäť hudie nejakú temnejšiu nôtu: 

"Ešte vlastne nie som ani v polovici. Omína ma chrbát, tá včerajšia masáž bola asi prisilná. Z Hubalovej na Zošku bude ďalší hnusný asfaltový úsek (dokonca taký, že hore kopcom sa ide skoro rovnako ako dole kopcom). Nohy mám z tých predošlých úplne na kašu. Ale ak tu skončím, tak čo s autom na opačnej strane Karpát?"

Nuž, fakt som za rok zabudol, koľko asfaltu je v tejto prvej polke po Zochovu chatu. Trénovaniu na takomto podklade sa vyhýbam ako sa len dá, tak sa niet čo čudovať, že mám rozbité nohy. Z občerstvovačky na Zoške späť na Vývrat je našťastie vcelku blízko, bez veľkého prevýšenia a hlavne úplne bez asfaltu. Navyše sa tak ocitnem späť na tej istej strane pohoria ako auto. Tak dobre, ide sa na to...

...nie, ešte by som si vzal mandarínku na cestu, môžem? Janka M. (ktorá dnes netypicky nedobrovoľníči, ale beží) mi hovorí, že nemôžem. "Džentlmensky" jej odvetím, že ako dobrovoľníčka je k ľudom milšia. Ale mala pravdu, bol to úplne blbý nápad, vôbec mi nezapasovala. Toto je nejaká zakliata občerstvovačka, pred rokom kyslá uhorka, teraz toto...

Úsek cez Čermák a Hubalovú ubieha lepšie ako som čakal, kríza je fuč. Z Panských uhlísk sa nejde hore na Vysokú, ale traverzom popod ňu. Mám z tejto novinky zmiešané pocity, síce ušetríme 200 výškových metrov a nemusíme kolidovať s toľkými turistami, no tej skalnatej technickej časti zbehu je škoda. Takto sa napojíme na jeho stále prudkú, ale predsa len o trochu menej zaujímavú časť.

Občerstvovačka Vývrat je opäť tu a s ňou aj avizované veľmi chutné cesnakové pagáče. Pozvoľné stúpanie asfaltkou nasledujúce hneď za nimi mi naopak nechutí vôbec. Len sa očami zakvačiť za pretekára predo mnou a nechať sa ťahať takýmto pomyselným lankom (ešteže to nie je rýchlik zo známej rýmovačky) až pod avizovanú "vertikálnu direttissimu". GPS a šípky na stromoch nás so spolubežcami trochu domotajú, ale je to napokon taká pekná "logická" línia, že aj bez navigácie je zjavné kadiaľ.

Nad horárňou Baďura sa napájame na rannú trasu a ďalšou mierne stúpajúcou asfaltkou smerujeme do sedla Skalka. Je to dosť na morál, ani tempomat už nefunguje tak ako doteraz. Ale nejako sa prekotúľam cez sedlo na opačnú stranu do Sološnickej doliny a na poslednú občerstvovačku. Po pár pohároch koly tak môžem experimentálne overiť, aký dobrý nápad je po x-tý raz šlapať na Vápennú s 50-timi kilometrami v nohách. Môžete hádať...

Okolo Vápennej začína popŕchať, o dôvod viac sa poponáhľať z poslednej kontroly na jej vrchole do cieľa. Ten je skrytý v suchu až za budovou šatní ihriska, treba bežať o hrozných 20 metrov ďalej ako minule. Keďže už Vertikála nie je v Slovak Ultra Trail lige, zmenil sa aj dodávateľ časomiery a jemne povedané nezafungovalo to ideálne, našťastie papier a hodinky fungujú stále spoľahlivo. 

Konkurencia bola (z podobného dôvodu) slabšia, vyšlo mi to na celkové 11. miesto. Ale predsa pretekám tak akurát sám so sebou, preto viac poteší rapídne zlepšenie času oproti minulému roku a tiež to, že Strava hlási osobák na 50 kilometrov. No a ešte fakt, že som to neodpískal v prvom stúpaní.

Výsledky majú podobne ako tento diplom nezameniteľný dizajn

V cieli vládne takisto nezameniteľná, príjemná, priam rodinná atmosféra. Po horúcom tanieri kapustnice zajedanej ďalšími (tentokrát syrovými) pagáčmi, kofole, rozoberaní dojmov z celého dňa a vyhlásení výsledkov sprevádzanom Slavovymi vtipmi sa mi ani nechce ísť domov. Ale deťom som sľúbil gaštany, tých je tu pri ihrisku neúrekom. Au, to zohýbanie sa za nimi nejako bolí.

Vďaka šéfovi akcie Slavovi Gleskovi, všetkým dobrovoľníkom, špeciálne tým na vyššie položených kontrolách a ešte špeciálnejšie Tomášovi Karasovi za foto z Petrklína. 

TODO: za rok zabudnúť, koľko je v prvej polovici asfaltu a vytesniť, že je to len hen tuto v Malých Karpatoch...