Malokarpatská Vertikála 2021

Na štartovej listine nefiguruje Rišo Pouš a Julka Batmendijnová, to tuším môžem konečne zabojovať v ultra rýchlosti písania reportov. Musím však vopred upozorniť, že tu nenájdete ani kopec fotiek a ani vtipné obrázky. Nehovoriac o tom, že aj tie parametre (56 km / +2800 m) sú také bejby friendly, žiadna "ich" 130-kilometrová "stovka".

Priznávam, Malé Karpaty mi už občas lezú krkom. (Tak hej, mohol si si aj lepšie bydlisko na behanie po horách vybrať ako Bernolákovo, kde najvyššia hora v okolí je násyp nad diaľnicou. Nie, pardón, držme sa faktov, je to Šalaperská hora (174 m n.m.), ktorá len vyzerá ako násyp nad diaľnicou.) Každopádne na jar 2020 mi ešte krkom vôbec neliezli a vo švungu nadšenia z objavovania nového športu som sa prihlasoval kadetade. Na jeseň vo švungu zákazov došlo aj na zrušenie Vertikály a k presunu štartovného.

Tento rok sa opäť mapka okresov halila do jesenných farieb, ale Malacky to ustáli v oranžovej a hlavný organizátor Slavo Glesk dal pretekom definitívne zelenú. V týždňoch pred som si bol skusmo prebehnúť dve časti trasy (inak fajne sa dá tréningovo rozdeliť na tri okruhy), ktoré som okrem stúpaní na Petrklín a Vápennú až tak nepoznal.

Ráno mi Katka v polospánku zapraje "dobre sa zabav". Pekný cieľ na dnes. Dávnejšie mi zvykla zapriať niečo ako "dávaj si pozor", ale táto nová verzia sa mi páči o dosť viac.

Pri ihrisku v Plaveckom Podhradí praskajú parkoviská vo švíkoch, až si musím pár sto metrov zájsť zaparkovať inde. Sakra, cestou domov to nebudú príjemné metre.

Po Slavovych jedinečne vtipných organizačných mailoch som sa tešil aj na jeho predštartový výklad trasy. Nesklamal. Najviac som si zapamätal, že keď píšťala prejde krkom, už je neskoro spomaliť. Po štarte hore dedinou ešte chvíľu vidím aj na čelo pretekov, tí idú iné bomby šupy. Ak dobre rátam, možno ich uvidím znovu niekde okolo Vysokej, keďže na trase je pár "obojsmerných" úsekov.

Nebola by to Vertikála, ak by nezačínala prudko do kopca pod Vápennú na Mesačnú lúku. Trocha ma vydesí, keď predbehnem Majku Kubovú (jednu z najlepších slovenských ultratrailistiek). Dofrasa, prepálený začiatok. Na Mesačnej lúke sa trhá nízka oblačnosť a z druhej strany Karpát vykukuje slnko, ktoré na parádu vydrží celý deň.

Po zelenej osamote zbieham na Sklený vrch. Prekvapuje ma, ako rýchlo sa približne 80-členné štartové pole roztrhalo. Tu prichádza prvý "napalmový" (© Slavo) úsek, kde sa to na štyroch kilometroch dá napáliť pozvoľne klesajúcou asfaltkou až po prvú občerstvovačku v Sološnickej doline. Pár sto metrov predo mnou ide bežec v žltej bunde a šiltovke, ktorý je oblečený rovnako ako jeden môj bývalý spoluhráč z ultimate klubu. Nie a nie ho dobehnúť. Táto prvá asfaltová morda tak končí nie že napalmom, ale (na to, čo má dnes ešte prísť) poriadne prepáleným olejom.

Na občerstvovačke sa dlho nezdržím, pár hltov koly a šup za žltým pretekárom do najvertikálnejšej vertikály na trase - na Petrklín. Vraj jediný kopec v Malých Karpatoch, na ktorý vedie značka po hrebeni. Nejakí okoloidúci mladí ľudia sa pýtajú, či máme dnes nejaké preteky, nanešťastie sa spýtajú aj odkiaľ kam. Odpoviem a v trápnom tichu sa poberám ďalej. Ta čo už, vy ste sa pýtali.

Žltý pretekár ušiel, za mnou prichádza zelený. Dole z Petrklína si užijeme spoločnú lyžovačku vyšmýkanou hlinou. Ešteže servismeni nenavoskovali, išlo to aj bez toho. Úsek dole lesnou cestou a asfaltkou okolo horárne Baďura som šiel naposledy v rámci tréningového prebehnutia potme s vybíjajucou sa čelovkou (a so zvukovou kulisou blízko ručiacich jeleňov, no proste skoro som si vtedy cvrkol). 

Za vidna (a po ruji) je to rozhodne príjemnejšie, akurát chalan v zelenom nasadí na tomto druhom napalmovom úseku také tempo, že ho tiež radšej nechám odísť. Čo ma opätovne vyľaká je, že za sebou zbadám spomínanú Majku Kubovú, na druhú občerstvovačku Vývrat niekde v tretine trasy prichádzame naraz. Vraj sa stratila a šla niečo navyše, to ma trochu upokojí.

Nasleduje ďalšia horská prémia na Vysokú. Stúpať v závese za tak dobrou bežkyňou je značne motivujúce. Prvé dve tretiny stíham, ale záver po skalnatom chodníku už nie. Vesmír je v rovnováhe. Na Vysokej je v tomto ozaj parádnom počasí poriadne rušno. A to tadiaľ pôjdeme ešte raz späť.

Pri Panských uhliskách stretávam v protismere vedúcu trojicu mimozemšťanov bežcov v malých rozostupoch. Uff. To sú neskutočné bomby, čo sa tu na čele preteku dávajú. Vidieť to na vlastné oči je mega zážitok, páčia sa mi trasy, ktoré to umožňujú. Doteraz si živo pamätám, ako ma na prvých trailových pretekoch - Malofatranskej 33 ofúkol dole prudkým blatistým zbehom Patrik Milata (idúci dlhšiu trasu, ktorá mala na úvod Sokolie navyše) brzdiaci tak akurát očami.

Na Hubalovej vraciam dvoch bežcov z červenej na správnu modrú. Ach, mohol som sa lepšie umiestniť. Tretí dlhší asfaltový úsek je trocha "hore dole", navyše nejaké tie kilometre v nohách cítim, takže napálenie nehrozí ani náhodou. Predbieha a po prezývke ma oslovuje Andy Staruch, s ktorým máme evidentne veľa spoločných známych. Okolo príhodného cintorína zatáčame k tretej občerstvovačke na Chate pod Lesom pri Zoške takmer nachlp presne v polovici.

Tu kopím jednu chybu za druhou. Normálne mi pohár koly z rukoch vypadol. Dobrovoľníčka ma utešuje, že sa jej to s tými ohybnými pohárikmi stáva tiež a utiera dolepený stolík. A že reku dačo nie sladké by bodlo, tak skúsim jednu bájnu kyslú uhorku. Viem, že nemám jesť neodskúšané. Nedalo mi. No ako to povedať. Nasledujúci úsek späť na Vývrat by mal mať okolo 9-10 kilometrov, ale vývrat takmer prišiel už po dvoch.

Cez Čermák a Hubalovú sa trasa (chvalabohu lesnými cestami) spája a šup opäť na Vysokú. Z tejto strany je to našťastie len nejakých +200. Davy turistov zhustli, ale poväčšinou sa veľmi ochotne uhýňajú a poniektorí dokonca aj povzbudzujú. Ešte pred pár mesiacmi by som neveril, že to niekedy napíšem, ale je to tu: skalnatý zbeh si veľmi užívam a dokonca na ňom zopár bežcov predbehnem. Píšťaly a krk ostávajú tak ako majú byť - nepreťaté.

Na občerstvovačke Vývrat v druhej tretine trasy vládne skvelá nálada. Ako sa vôbec odtiaľto dá odísť? Žalúdok sa cíti lepšie, tak ochutnávam aj cesnakové pletence, mňam, nasleduje kola, magnézium, perníček, ešte kúsok pletenca, už by som fakt mohol vypadnúť, ešte perníček na cestu, ešte pletenec nech aj slané mám, dobre už teda idem. Ultra je najťažší spôsob, ako sa dostať od plných stolov a milých ľudí k ďalším.

K ďalším je to 11 kilometrov, cestou sú namiesto jedného veľkého dve menšie stúpania do "Vertikálneho sedla" a do sedla Skalka. Tento úsek sa dá charakterizovať ako jeden a pol hodinové pozeranie sa na chrbát Andyho Starucha (s ktorým sme sa stretli na občerstvovačke a nejedol na nej až toľko pletencov). Jeho biele tričko vidím pred sebou od asfaltky nad Vývratom, cez fajnový "Vertikálny žľab", "Vertikálne sedlo", klesá a napája sa predo mnou na modrú, udržiava si konštantnú vzdialenosť v stúpaní do sedla Skalka. V zbehu sa mi zdá, že by sa aj dalo tento stav konečne zmeniť, ale ozýva sa palec s nedorasteným nechtom, tak to zas dopadne pozeraním sa na dobre známy chrbát.

V Sološnickej doline nás dobehnú aj ďalší dvaja bežci a spolu vo štvorici prichádzame na poslednú občerstvovačku. Dobrovoľníci, že "Poď, zaber", ale asi si nepozreli, pod akými kopcami stoja. Z jednej strany ranný Petrklín, z druhej poobedná Vápenná - posledné dnešné stúpanie. Takzvané Sidorovo tohto preteku, nechce sa mi do tých +500. 

Na občerstvovačke je opäť super nálada. Ostatní traja odbiehajú kalkulujúc, že to dajú pod osem hodín. Pri pomyslení na to, že sa s nimi v poslednom stúpaní budem hecovať (a nebodaj sa pozerať na nejaké biele tričko pred sebou) radšej ešte chvíľu posedím a posrandujem. Veď som sa mal dobre zabaviť. 

Prichádzajú ďalší, načase vypadnúť. No to stúpanie veru až tak zábavné nie je. Síce ho dobre poznám, ale aj tak pokukujem po hodinkách, koľko ostáva hore. V závere mám dosť, aj decká-turisti ma dobiehajú. Na vrchole Vápennej je posledná kontrola a výhľad doširoka na okolité (zatiaľ stále tmavozelené) kopce, ktorý ma vždy dostane.

Do cieľa chýba už len posledný zbeh, najprv trošku technický po kameňoch, neskôr prejde do prudších lesných ciest, ktorými sme sem vyšli ráno. Motivačne predbieham ešte jedného pretekára, čas pod osem hodín ale aj tak nestihnem, tak si len vychutnám záverečný výhľad na Plavecké Podhradie a už-naozaj-posledný asfalt. 

Hurá, cieľ, diplom, kapustnica, kolotoče...

Aj diplom je poriadne vertikálny.

...posledné dve spomínané veci oželiem, ale zato si ešte chvíľu vychutnávam veselú atmosféru v cieli. Vďaka hlavnému organizátorovi Slavovi a všetkým dobrovoľníkom, aj vďaka nim som cieľ "dobre sa zabaviť" splnil do bodky.

Ešte by sa patrilo spomenúť, že jeden z tých mimozemšťanov z Panských uhlísk Tomáš Štverák zabehol nový traťový rekord 5:26. Medzi ženami vyhrala spomínaná Majka Kubová za 7:31.

Strava a kompletné výsledky.

Na záver malá (ale že vôbec nesúvisiaca) úloha. Zoraďte tieto hry podľa toho, ako veľmi by ste ich chceli hrať s deťmi deň po: naháňačka, skrývačka, kompetitívne kolo kolo mlynské a "hrajme sa že spíme".