Hrebeňom Nízkych Tatier 2019

V rámci prokoronastinácie som si konečne zalogoval kešku Hrebeňom Nízkych Tatier. Dám si to aj sem. Určite máte aj vy kopec času, tak ho môžete zabiť čítaním takejto somariny. 

Keď som koncom júla 2019 hľadal parťákov na dlhšiu turistiku, napríklad hrebeň Nízkych Tatier z Telgártu na Donovaly, ozval sa Pedro, že by šiel a kvôli tejto parádnej keške radšej v opačnom smere. Súhlasil som a pri prudkom stúpaní v daždi na Veľkú Vápenicu aj poriadne nadával, ale stálo to za to... Pridal sa k nám Maťo, Foxo a na prvé dva dni Mesi. Na Čertovici sa k nám mal možno pridať Marcel. 

Stretávame sa v stredu 31. júla v Banskej Bystrici na parkovisku pri stanici dúfajúc, že nám za tých pár dní nestihnú odtiahnuť autá. Mesi zisťuje, že sa mu rozliepajú topánky a beží pred odchodom posledného večerného autobusu kúpiť lepidlo. Na Donovaloch ešte večeriame (v duchu hesla "Turistika je najťažší spôsob, ako sa dostať z jednej krčmy do druhej."). Okolo zúria búrky, ale na nás svieti slniečko. Posedávame na teraske koliby (Mesi lepí topánku) a potom šup na cestu. Krátky úsek do Útulne pod Kečkou nám predlžuje a spríjemňuje množstvo čučoriedok, malín a jahôd. Do útulnej útulne prichádzame za šera, našťastie sa pre nás ešte pár miest na spanie našlo. Vonku potichu dezinfikujeme (zuby pastou predsa, čo ste si mysleli?) a zaľahneme spať.

Zobúdzame sa do veterného, ale slnečného rána. Vyrazím trošku skôr ako ostatní nájsť krabičku hore na Kečke a potom už všetci spolu pokračujeme na Kozí chrbát a prudkým šmykľavým klesaním do Hiadeľského sedla. Čaká nás stúpanie hore na hlavný hrebeň na Prašivú, ktoré opäť sprevádza konzumácia čučoriedok. Na Prašivej, Malej a Veľkej Chochuli nás víta vietor a prevaľujúce sa chuchvalce oblakov. Dravý vták vo vzduchu "letí na mieste". Stretávame množstvo hrebeňovkárov (ktorí svoju cestu Nízkymi Tatrami pomaly končia) a SNPčkarov (ktorí majú do konca ešte ďaleko). Znamená to, že sme približne v polovici cesty do dnešného cieľa - útulne Ďurková.

Počasie sa našťastie umúdrilo a na príjemnom slnkom vyhriatom svahu Veľkej hole obedujeme a pokračujeme cez Latiborskú, Zámostskú hoľu až na Ďurkovú. Cestou samozrejme padnú všetky možné kešky (ktoré už má Pedro samozrejme dávno vyzbierané). V útulni Ďurková nás vrelo privítajú teplou polievkou, čajom a poniektorých aj pivom (to ja veľmi neľúbim). Naschvál sme si zvolili dátum tak, aby sme tu nocovali cez pracovný týždeň. Recenzií, že je to tu narvané bolo dosť (to sme nevedeli, čo bude na Andrejcovej dva dni neskôr :)). Recenzie (a oprotiidúci turisti) tiež tvrdili niečo o "prísnom správcovi", ale evidentne sa nám akurát vymenila služba a chatár s chatárkou sú veľmi pohodoví. Odvážlivci sa umývajú pri neďalekej studničke, my teplomilní ostávame smrdieť. V jedálni útulne je večer fantastická show vďaka milému staršiemu gitaristovi/spevákovi/horolezcovi, ktorý to naozaj vedel "roztočiť". Stačí si zaželať ľubovoľnú pesničku a už to ide. Jukebox - len namiesto mincí chatár nalieva. (Týpek robil do jedenástej show a ráno o pol piatej už fičal na túru.)

Útulňa Ďurková a bočný hrebeň NT

Ráno trochu dlhšie čakáme na raňajky, ale praženica s veľkým čajom stála za to. Lúčime sa s Mesim, ktorý odchádza na Magurku a dole stopnúť niečo domov. Hádam mu vydržia topánky zalepené... Pred ôsmou vyrážame stupákom na Chabenec. Skvelá ranná rozcvička. Na Kotliskách stretneme stádo kamzíkov aj s malými kamzíčatami. Niektorí na nás výhražne zasyčia, tak radšej ich len opatrne obchádzame. Veľká plechová ozruta na Chopku sa blíži, okolo Derešov pribúda "turistov" a.k.a "vyvezieme sa v žabkách lanovkou, vyšlapeme si neuveriteľných 20 výškových metrov na Chopok a dáme na instagram fotečku #vysokohorskaturistika #makačka #easydaywasyesterday". Keď sme si z menšej desiatovej pauzy na Kamienke odskočili hore (reku nech je hrebeňovka kompletná), trpko som oľutoval tento nápad pri vyhýbaní sa hordám nájazdníkov.

Pokračujeme hrebeňom ďalej smerom k Ďumbieru. Foxa začína okrem členku (ktorý mu včera pošramotila topánka a dnes ide v mojich sandálach) hnevať aj koleno. Na Ďumbier sa preto vyberieme v trojici bez neho, reku stretneme sa na Štefáničke. Schovávame batohy za skalami a vybiehame naľahko. Turistov je už aspoň trošička menej ako na Chopku, ale stále to nie je na "ahoj" každému. V peknom letnom počasí pokračujeme späť k batohom a za Foxom na Štefáničku, kde si dávame dlhšiu obednú pauzu. Svištie mlieko musí byť, parené buchty tiež. Cukrom som evidentne predávkovaný, lebo na ďalšom úseku chalanom vkuse utekám. Foxa okrem kolena brzdia aj otlaky od sandálok, hoci tejpuje čo sa dá. Pedro s Maťom mali cukru málo a dopĺňajú ho čučoriedkami. Mimochodom, tie časy na smerovníkoch tu robil kto? Aspoň klesať by tie časy na Čertovicu mohli, ale oni občas stúpnu... Začína sa pomaly šeriť a mne sa už nechce brzdiť - z Lajštrochu dole na Čertovicu to "napálim". Trocha mi osamote lepí, či v tomto šere z lesa nevyskočí dáky maco, tak aspoň občas písknem. Dole zjazdovkou konečne prichádzam do Domčeka Horskej služby.

Teplá voda v sprche, normálna posteľ a varená večera šéfkuchárom/správcom v jednej osobe. Za "pár drobných" neuveriteľný luxus na hrebeňovke. Postupne prichádzajú aj ostatní. Foxo to žiaľ musí zabaliť a na ďalší deň cestuje domov. (Vidina najdlhšieho 29 kilometrového úseku s najvyšším prevýšením a k tomu aj horšia predpoveď počasia. Takto mu "ružového sloníka" nepredáme.) Čo sa dá robiť, na ďalší deň sa k nám však pripojí Marcel. Po večeri ma nejako drgľuje zimnica, našťastie to po riadnom naobliekaní vrstiev prejde. Posedávame a debatujeme s českými motorkármi, ale vyššie spomenutá vidina nás vyženie spať.

K luxusu v Domčeku Horskej služby patria aj švédske stoly na raňajky. Počasie vyzerá zatiaľ rozumne, lúčime sa s Foxom a vyrážame čím skôr. Marcel dorazí autobusom tri hodiny po nás, ale s malým batohom a bez predošlých vyše 53 km v nohách, takže ho nechávame napospas, veď nás dobehne. Úsek zo sedla za Lenivou ničím nepripomína, že sme stále v rovnakom pohorí. Predierame sa "lúkami" zarastenými trávou, čučoriedkami a malinami. Keď chvíľu idem vpredu ako prvý, začujem z lesíka poriadny lomoz. No, nebolo mi všetko jedno, bolo to určite niečo veľké. Radšej pustím chalanov pred seba a pôjdem pomalšie. Útulňu Ramža si len obhliadneme a naberieme si vodu v neďalekom prameni.

Okolo Homôľky a Zadnej hole sa počasie pokazí, nasadzujeme proti prehánke nepremokavé bundy. Utešujeme sa pohľadom dole, že v podtatranskom údolí prší o dosť viac. Na Kolesárovej sa počasie umúdri, stretávame a dávame sa do reči s ďalšími hrebeňovkármi a hrebeňovkárkami, ktorých sme dobehli. V sedle Priehyba je altánok, kde si dávame dlhšiu pauzu na obed. Je tam aj keška, pri ktorej hľadaní si úspešne rozbíjam hlavu. Netečie to našťastie až tak veľmi. Stmieva sa a prichádza ďalšia riadna prehánka. Parťáci vyrážajú do kopca, my ešte chvíľku čakáme, kontrolujeme blesky na radare (našťastie okolo žiadne nie sú) a voláme si Marcelom, ktorý stiahol z nášho náskoku zatiaľ tak hodinku a pol.

Prší ďalej, ale dlhšie sedieť sa nám nechce, tak vyrážame do kopca aj my. Fuj, toto je čo za stupák. Už chápem tých, čo odrádzali od tohto smeru hrebeňovky. Veľkú Vápenicu si v duchu prekrsťujem na Veľkú **** (a to ja nadávať veľmi nezvyknem). Na mapy.cz sa pozerám snáď po každých desiatich výškových metroch. V lese sa ozývajú hlasy parťákov hrebeňovkárov, asi ich dobiehame. Konečne hore. Na Veľkej Vápenici sa vyčasí a za odmenu dostávame aj pekné výhľady na zaujímavom vrchole, ktorý je vlastne jedna veľká rovina. Aj futbalové ihrisko by sa sem vošlo. V duchu ľutujem, že som si Veľkú Vápenicu tak škaredo prekrstil.

Útulňa Andrejcová sa blíži, vidíme ju pred nami. Opäť trošku spŕchne, ale mokrým topánkam a nohaviciam je to už jedno.

Na Andrejcovej zas svieti večerné slniečko (úplne aprílové počasie), uchmatneme si nejaké miesta na spanie a hor sa večerať samé dobroty od úžasných chatáriek (a dezinfikovať vytrasené žalúdky miestnou žeruchovicou). Záhadou je, že baby s chalanom, ktorí vyrazili z Priehyby pred nami, nikde nie sú. Našťastie sa po chvíli objavia, vraj v lese nad Priehybou poriadne zablúdili. Objaví sa aj Marcel, ktorý na oslavu novonarodenej dcérky donesie ďalšiu dezinfekciu (v štýlovej bábätkovskej fľaštičke). Útulňa sa poriadne zapĺňa, prenechávame naše miesta na matracoch spomínaným dievčatám a rozkladáme si karimatky dole vo veľkej miestnosti na zemi (Pedro exkluzívne na stole :)). Keď už je spanie veľmi natesno, dorazia dve ďalšie baby s dvoma veľkými psami. A po nich ešte ďalší pár. Začína mi to pripomínať rozprávku o rukavičke. Pomestili sme sa. Veľa som toho nenaspal, ale suverénne najlepší zážitok noci bolo vymotať sa v noci krížom cez spiacich ľudí a psov na wécko (a nezamrznúť vonku).

Zobúdzame sa do studeného, ale slnečného rána a vo štvorici vyrážame na najkratší úsek z Andrejcovej do Telgártu. Nemusíme sa nikam ponáhľať, poobedný autobus stíhame a vychutnávame si tak posledné kopce hrebeňovky a piskot svišťa ozývajúci sa do doliny. Vysielač, ktorý sme videli v poriadnej diaľke už z Ďumbiera, sa nezadržateľne blíži. Srdečné pozdravy posielame pánovi, ktorý sa silou mocou na Kráľovej holi musel odfotiť vo víťaznej póze s bicyklom tak rýchlo, že nás škaredo odohnal od smerovníka. Fakt "rešpekt", vyjsť to na elektrobicykli, to si rozhodne zaslúži víťaznú fotku okamžite a bez rešpektu k ostatným.

Dosadíme pozbierané číselká na kešku do vzorčekov a počítame súradnice finálnej krabičky. V núdzovej miestnosti vysielača podojedáme posledné zásoby, pohľadáme ešte ten bájny strom zelený (a strom zelený verziu 2.0). A už len šup dole. Teda, dokelu, krabička nie je na červenej značke, ale na zelenej, kde je ešte bonusový stupák na Kráľovu skalu. Nachádzame čučoriedky a keďže máme do odchodu autobusu čas, nazbierame ešte blízkym nejakú výslužku, že to bez nás doma vydržali :) Turistická značka sa trocha moce po lese, ale blížime sa k spočítaným súradniciam. Úprimne, pri toľkých číslach a výpočtoch som tomu veľmi neveril, ale nakoniec nachádzame to správne miesto s obrovskou "krabičkou".

A už len zbehnúť do Telgártu, stihnúť autobus, zaspať v ňom už v Šumiaci a zobudiť sa o dve hodiny v Bystrici. Autá nachádzame neodtiahnuté a bez papuče tam, kde sme ich pred štyrmi dňami nechali.

(Fotku som bez hanby ukradol Foxovi.)