6 vysokotatranských chát

Vo Vysokých Tatrách som odkedy trošku pobieham po kopcoch ešte nebol (okrem malého výletu s Elenkou). Je to z domu trochu priďaleko a cestou je buď Malá alebo Veľká Fatra a keď Tatry, tak Nízke. Reči o tom, ako je tam stále veľa ľudí tiež zrovna nerobia dobrú reklamu. Volím preto pracovný deň, ktorý si vymieňam s nedeľou a vyrážam skoro ráno od svokrovcov z Lučenca, odkiaľ je to predsa len bližšie. Ešte aj predpoveď počasia som zoptimalizoval, možno trocha spŕchne, aspoň budú prázdnejšie chodníky...

Vysoké Tatry mám pochodené krížom krážom, veľmi ťažko hľadať trasu, po ktorej som ešte nešiel. Má to len jeden háčik. Bolo to tak 20 až 25 rokov dozadu (mrákoty ma obchádzajú pri pohľade na tieto čísla) s mojim otcom. Počas celého dňa ma prekvapuje, ako zle si pamätám niektoré miesta. Tuším som si zafixoval len to najzaujímavejšie a zvyšok (napríklad "nudné" dlhé traverzy) som úplne vytesnil, akoby som po nich šiel teleportom.

Dnešnú trasu volím tak, aby som nemusel vláčiť žiadne jedlo (okrem jednej núdzovej sójovej tyčinky) a aby mi stačila pollitrovka na vodu. Mierne inšpirovaný dokumentom o prebehu cez všetkých 12 vysokotatranských chát plánujem "polovičnú" trasu cez šesť z nich: Tatranská Lomnica - Brnčalka - Skalnatá chata - Zamka - Térynka - Zbojníčka - Sliezsky dom - Starý Smokovec, čo by malo vydať podľa hiking.sk na 42 km a prevýšenie približne +2900 m.

Tesne po siedmej luxusne parkujem zadarmo pri stanici v Lomnici (nehovoriac o verejných toaletách, ktorých personál zrovna odbehol a tak som ich využil zadarmo tiež). O tomto čase je tu ešte ľudoprázdno. Na chodníku cez zarastené rúbane niekde pri rázcestí Nad Matliarmi radšej aj zaklepkám paličkami. V dolinách Bielej vody a Zeleného plesa si tiež užívam samotu (vyrušovanú len niekoľkými turistami), prekrásne výhľady na slnkom zaliate Belianky a v neposlednom rade aj pobiehanie po chodníku pokrytom veľkými okrúhlymi kameňmi. "Len si doboha nevytkni členok už na začiatku výletu, ty pako."

Na Brnčalke sa nezdržiavam príliš dlho, po rýchlej kofole a chlebíku z domu pri pohľade na prichádzajúcu oblačnosť radšej vyrážam na Svišťovku. Okolo reťazí je trochu mokro, ale inak sa stúpa na parádu, motivačne predbieham početné ranné osadenstvo chaty. 

Zbeh zo Svišťovky je už opäť bez ľudí, užívam si úplné ticho - až kým nedobehnem týpkov s repráčikom. Túto hudobnú produkciu radím jednoznačne do "moje uši nie sú toaleta", ale čo je horšie, tak po kamzíkoch tu pozerám zbytočne. Tento úsek po Skalnaté pleso trvá omnoho dlhšie ako som si ho pamätal. Asi preto, že sme tu s otcom posledne utekali pred búrkou.

Okolo Skalnatého plesa a druhej chaty v poradí len rýchlo prejdem, občerstviť sa chcem až na nasledujúcej Zamkovského chate. Nasleduje dlhší traverz kosodrevinou a lesíkom. Na Zamke je približne ziliarda ľudí, vidno, že z Hrebienka sem nie je ďaleko. Občerstvenie preto spočíva len v rýchlej kofole a keksíku, polievka musí počkať.

Už po pár metroch zelenej značky Malou Studenou dolinou sa počet ľudí značne preriedi, akurát dvoch nosičov neviem hodnú chvíľu predbehnúť na úzkom chodníku. Pripadám si značne neférovo zvýhodnený, oni naložené koľko sa zmestilo a ja si tu pobieham s malým bežeckým batôžkom.

V stúpaní na Hangy ma začína vypínať, dokonca aj pár milých dôchodcov ma doklepne, keď dopĺňam v potoku vodu. Matne si spomínam, že Térynku bolo predsa vidno zospodu a bol to k nej len malý kúsok. Teraz vidno akurát tak nízku oblačnosť. Z menšej krízky ma vytrhne starší pán v rifliach so super tempom, ktorého najprv predbehnem, ale potom mi dýcha na krk, tak sa hecnem.

Na Téryho chate už konečne dotankujem okrem kofoly aj veľkú šošovicovú s chlebom a s ločkajúcim bruchom sa vyteperím von do mlieka. Akurát dorazil spomínaný pár milých dôchodcov, pochválim im kondíciu v ich veku a rovno sa informujem, čo pre ňu treba robiť. Vraj sa stačí hýbať. Dobre teda.

Na rázcestí pod Sedielkom začína seriózne liať. Rozmýšľam, či to mám cez Priečne sedlo po mokrých skalách skúsiť alebo to otočiť. Optimisticky si zase spred 20+ rokov pamätám, že to bolo super, nič ťažké či dlhé - s otcom sme vyšli do sedla ako nič. Navyše, nedá mi odpískať vymyslenú trasu takto skoro. Uzatváram to tak, že ak by mi na začiatku výstupu po reťaziach niekde podšmykli topánky, tak to otočím tam. 

Topánky nešmýkajú, ale pamäť ma opäť oklamala. Lezenie po reťaziach sa mi zdá nekonečné, neviem, či je to len tým chladom a mokrými skalami. Spolu s párom, ktorých predbieham paralelnými reťazami si trochu pohejtujeme, že by sme už aj možno chceli byť hore. Ďalší pár stúpa po novej ferate, ktorá je vedená ponad reťaze. Nedáva to logicky úplne zmysel, že hore vedú súbežne viaceré cesty, ale vraj bolo treba stopiť nejaké fondy a na Solisku to ochranári nedovolili, tak sa improvizovalo. Každopádne v daždi sa javí ako lepšie liezť po pevnom lane (alebo som len vymäknutý). Nechcem vedieť, ako to tu vyzerá a ako bude vyzerať s novou feratou v slnečný letný víkendový deň.

Konečne hore. Pri zostupe kašlem na žltú značku vedenú vyšmýkanou hlinou a skalkami a využívam (hoc bez výstroje) feratové lano, je to aj zábavnejšie a tuším aj bezpečnejšie. Dlhý traverz na Zbojníčku si samozrejme vôbec nepamätám, chatu síce vidno skoro, ale ešte to k nej potrvá. Občas sa na mokrých skalných platniach šmýka, tak rozmýšľam, koľko pádov na zadok do malokarpatského blata by som vymenil za jeden pád na zadok tu. Minimálne desať. 

Oblačnosť sa trhá a slnko robí parádne divadlo, ktoré svojim chatrným foťákom na mobile nedokážem zodpovedajúco zachytiť.

Občerstvovačka číslo 5 je tu a s ňou aj radler a ťažké rozmýšľanie, či ísť podľa plánu aj do Prielomu, na Sliezsky dom a do Smokovca alebo rovno dole do Lomnice. Už som vcelku dosť vytretý z neustáleho poskakovania po kameňoch a o päť dní mám preteky Plesnivec SkyRun. (Niežeby mi tam nejako záležalo na čase a umiestnení, ale rozbiť sa dnes úplne na šrot zrovna nemusím.) Kilometricky to na mape ani nevyzerá ako veľký rozdiel - až na to, že Prielom nebude narozdiel od klesania do Lomnice "zadarmo".

Keď vyjdem von z chaty, je mi riadna zima a musím zase prihadzovať bundu. Znova sa zaťahuje. Napriek tomu sám seba ukecám, že sa skúsim ísť na ten Prielom pozrieť (na spomienky sa už spoliehať nejdem :)). Nie je to ďaleko a keď začne znova pršať alebo sa mi to bude zdať technicky príliš (predsa len už takmer 30 kilometrov v nohách mám), tak sa otočím a zbehnem do tej Lomnice. Pršať napokon aj troška začína, ale zase úraduje nejako podozrivo nastavená hlava a vyberám sa hore. Z tejto strany je to síce bez "lezenia", ale žľab je dosť nepríjemný - rozbitý a vyšmýkaný. Skupina idúca oproti ide miestami po zadkoch. Opäť nechcem vedieť, čo je tu počas letných prázdnin, to by som si hádam aj prilbu a nejakú dobrú knihu na spríjemnenie čakania zobral.

Na druhej strane je pár reťazí a kramlí, ale nič hrozné. Horšia je časť pod nimi, chodník je tu v podstate jedna veľká kopa kamenia za dvadsať pádov do malokarpatského blata. Nejako strácam chuť prísť sem na Prielom niekedy znova. Nečakal som zrovna krémeše, ale oni do toho úplne zabudli dať cukor... Vykukuje však slnko a posledné menšie stúpanie na Poľský hrebeň mi okrem výhľadov na okolité štíty spríjemňuje aj kamzík. Teda, až kým mi nedopne, že si zo mňa robí prdel. Funím idúc hore po drevených "schodíkoch" a on si tak nenútene pobieha po skalách popri mne, zastaví, ešte nenútenejšie spasie troška trávy, pozrie na mňa a priam vidím ako sa usmeje. A toto opakuje dokola až kým nie sme hore.

Na Sliezsky dom treba už "len" zbehnúť dole Velickou dolinou. V hlave sa mi mimovoľne púšťajú Velické zvony od Čechomoru, o ktorých som ani netušil, že sa tam niekde skrývajú. Stretávam ďalších dvoch kamzíkov, zrejme mama s kamzíčaťom. Varovne píska a zazerá na mňa ako na sociálku. Neviete koľko turistov ročne zomrie v Tatrách po útoku kamzíka?

Chvíľku trvá, kým sa Sliezsky dom v doline konečne ukáže. Po krátkej sprche zhora (pod Večným dažďom) i zdola (Velický vodopád sa trošku odviazal) prichádzam na poslednú "občerstvovačku". Nezastavujem, mám zpoždění. Do Smokovca ostávajú dve hodiny značkového času, mne o hodinu ide električka, ktorú by som rád stihol.

Kudos všetkým turistom, ktorí sa ochotne uhýňajú. Väčší borci ako ja by tento posledný zbeh určite sfúkli dvakrát rýchlejšie, pocitovo sa mi však vzhľadom na únavu z dnešných doterajších kilometrov a terén (skaly a korene na úzkom mokrom singláči) zdá, že zbieham vcelku odvážne. Ale nepadám, takže rozhodne pod moje možnosti. Električku stíham. Ešteže v nej ľudia musia mať prekrytie nosa, inak ma asi vylúčia z prepravy.

Suma sumárum, bolo veľmi príjemné rozbiť sa pozrieť si zrýchlenou turistikou za jeden deň čo najviac zaujímavých miest v nejakom "novom" pohorí. Neustále sústredenie sa na dva metre chodníka predo mnou a prepočty, na ktorý kus žuly položiť nohu, boli značne únavné. Ultra preteky Tatranská Šelma musia byť v tomto poriadny záhul...

Prikladám link na aktivitu na Strave.