Ultra Fatra 2021

Kde vôbec začať? Hádam v decembri, keď som kvôli lýtku ledva "odchodil" párkilometrový beh a veľa radosti som z toho teda rozhodne nemal. Moja takmer jediná psychohygiena od práce, starostlivosti o deti, pandémie, čítania čoraz neradostnejších správ a nadávania na politikov (kto to v decembri nerobil, pokojne hoďte kameňom) tak bola úplne v kýbli. No nebudem sa v tom radšej viac prplať, proste som sa strašne opúšťal.

Namiesto na politikov som začal pravidelne po večeroch nadávať na môjho nového fyzioterapeuta Braňa a jeho zostavy cvikov, ktorými ma bohato zásoboval. Keď som v apríli zvládol vybehnúť z Limbachu na Tri kamenné kopce a späť a nerozpadol sa pri tom, skoro mi slzička vypadla. Okrem fyzického zdravia dbal Braňo aj o moje psychické zdravie a v máji ma začal povzbudzovať kopať do zadku, nech sa prihlásim na nejaké preteky. Len tak sám pre seba a "pre zábavu".

Neviem, či mal na mysli zrovna Ultra Fatru (55 km / +3600 m), ale bolo to veľmi veľké lákadlo skúsiť to po roku znova. Ak by som v predošlej vete namiesto "veľmi veľké lákadlo" napísal "ďalší blbý nápad", bola by to tak trochu pravda tiež. Ako skúšku toho, či sa na Ultra Fatru predsa len radšej nevybodnúť som sa prihlásil aj na kratší Poludnica Run (23 km / +1600 m) v Nízkych Tatrách koncom júna. To dopadlo nad očakávania dobre, umiestnenie kašľať, došiel som s veľkou rezervou pred limitom a prežil som (hoci na poludňajšej lúke na záverečných kilometroch mi teda bolo z toho vypečeného slniečka všelijako).

Takže z Ultra Fatry som sa neodhlásil, aj keď rešpekt pred parametrami trasy (a špeciálne pred prudkými zbehmi) ostal. Pokojne to môže skončiť déenefkom po prvom zbehu v Starých Horách...

Po príchode do Ružomberka (kde je cieľ pretekov a odkiaľ nás v nemilosrdnú rannú hodinu odvezú na štart do Dolného Harmanca) sa pokúšam zohnať nejakú večeru. V neďalekom Pivovare Čierny kameň (aký tematický názov) majú len blbiny k pivu, pizzu som mal na obed (chyba, tú by som zohnal na každom rohu). Napokon sa mi podarí uloviť aspoň vývar a kurací šalát. Sýty z toho vydržím možno aj niekoľko minút, v telocvični sa dojedám sójovými rezmi. Stretávam Katku Šostákovú, ktorá bude fotiť pri občerstvovačkách v Starých Horách a na Smrekovici. Super motivácia dôjsť aspoň na ten 39. kilometer...

Večerný brífing organizátora Filipa nie je zrovna optimistický, SHMÚ predpovedá na ráno prechod veľkého búrkového frontu. Štart sa posúva o hodinu (odchod autobusov žiaľ nie) a uvažuje sa aj o presmerovaní trasy cez Tureckú a Kráľovú studňu, kde sa dajú v horskom hoteli prečkať búrky pred tým, ako budeme vytŕčať z najvyšších miest lúčneho hlavného hrebeňa Veľkej Fatry. S takýmito vyhliadkami sa mi nedá zaspať, hoci počasie a rozhodnutia organizátorov sú veci, ktoré vôbec nemám šancu ovplyvniť a tým pádom sa nimi ani neoplatí zaoberať...

Ráno náhodným výberom vychytávam najlepší autobus. Nielenže v zjazde z Donovalov nehorí (narozdiel od iného busu), ale ako jediný ostáva pristavený v Dolnom Harmanci a môžeme tak pohodlne v teple pozerať cez okno na sľúbený front. Štart sa už však viac neposúva (čelovky v povinnej výbave nie sú) a na radare to vyzerá, že by o hodinku mohli búrky prejsť. 

Na štarte vylievam camelbag, veď prší, slnko pražiť nebude, stačí liter vody vo fľaškách. (Čitateľa tak ponechávam čakajúceho v napätí, či bude tomuto nepoučiteľnému pakovi opäť chýbať voda.) Doslova pár minút pred ôsmou sú ešte všetci poschovávaní pred dažďom kadetade pod strieškami. Pred štartovým oblúkom vôbec nevidno, že sa ide na to, kým nás tam organizátori nevyženú.

Hlavným motívom tohto preteku bude zrejme blato. Pri stúpaní smerom na Japeň tečú opačným smerom po chodníku potôčiky a poriadne to čvachtá. Aspoň pri rozmýšľaní kam položiť nohu rýchlo ubiehajú výškové metre. Na lúkach pod Japeňom je to trochu lepšie, dokonca aj pršať prestáva. Prichádza však autoumyváreň v podobe neviditeľného chodníka cez husté stromčeky, ktorými sa treba predrať. V zbehu z Japeňa - hádate správne - zase blato. Kvalitka vyšmýkaná predošlými pretekármi. Paličky sa veľmi zišli. Ešteže ma dole týmto zbehom neťahá aj vlčiak ako pretekára v kategórii "so psom" predo mnou.

V Starých Horách Katka fotí ostošesť, milé slovo o dobrom čase padne vhod (hoci tu dnes pretekám sám pre seba a na čase mi nezáleží, limity by bodlo stíhať). Poteší tiež to, že búrky prešli a môže sa pokračovať cez Majerovu skalu pôvodnou trasou, ktorú poznám už lepšie ako vlastnú dlaň. Nejaké cukry do brucha, melón do ruky, opätovať úsmevy Jogošíkom (mám oblečené tričko z "ich" Zázrifského pobehaňä) a ide sa na obľúbených 1200 výškových metrov na Krížnu.

Stúpame vo väčšej skupinke, ktorá sa postupne trhá. Znova popŕcha, je mokro a - gratulujem, druhýkrát po sebe správne - blato. Dostávam tu menšiu mentálnu krízku "prečo toto sakra robím", ale čarovné výhľady na Krížnu a ďalej na hrebeň pomedzi odparujúcu sa nízku oblačnosť ju rýchlo zaženú. Bol som tu už x-krát, ale snáď zakaždým bolo úplne iné počasie.

Centrálnou časťou hrebeňa okolo Ostredka prechádzam tentokrát bez krízy, ale aj tak pomalšie ako pred rokom - na chodníkoch je hrubá vrstva veď-viete-čoho. Úprimne, čudujem sa, že som za celý deň ani raz nepadol na zadok (aj keď zo dvakrát som mal namále). Pod Ploskou je blato úplne najexkluzívnejšie, poctivo rozmiešané s lajnami obďaleč sa pasúcich kráv. Prestávam riešiť, do čoho stúpam, smrdieť budem tak či tak.

Pred ďalšou občerstvovačkou na Chate pod Borišovom na 25. kilometri prichádza zásadná zmena podkladu chodníka: blato je furt, ale zmenilo farbu na červenú. Do malého finálneho výšľapu na občerstvovačku ženú značne premotivovaní dobrovoľníci so zvoncami. Baliť si veci priamo pri nich nie je najlepší nápad, ale aspoň po doplnení vody, ionťáku a nejakých chlebíkov s masťou utekám rýchlo preč, nech mi toľko nebrnia uši.

Na neploskú Ploskú stúpam spolu s Ľubom z RunningPro. Vykukne slnko a hneď pripeká bomby-šupy. Do očí mi stečie pot, ani šiltovku som nestihol vytiahnuť. Riadne to štípe, musím zastať a Ľubo sa ma pýta, či som v poriadku. Nejako ma totiž aj motá, neviem, či to je je tiež z toho potu v očiach alebo z tej zmeny počasia. Rovinatý "zbeh" z Ploskej idem radšej až prehnane pomaly a púšťam ďalších pred seba.

Blato pod Čiernym kameňom bolo aj pred rokom, keď bolo všade inde sucho, tak môžete hádať, čo tam bude teraz. Bingo. Dobieha ma Žilinčan Dávid, s ktorým príjemne kecáme a pomedzi pasúce sa kravy sa blížime k ďalšiemu výraznému stúpaniu na Rakytov. Hoci sa blížime k hranici 3000 nastúpaných metrov, do kopca sa mi ide stále dobre. Striedavo sa predbiehame s Dávidom, Ľubom a "babou v modrom".

V zbehu z Rakytova číha paparazzi fotograf. (Lukáš Budínský)

Spred roka si pamätám, že úsek po Smrekovicu bol pocitovo oveľa dlhší ako som čakal. Zavesím sa za "babu v modrom" a takto to rýchlejšie ubieha. Skalná Alpa sa našťastie traverzuje. Dochádza mi voda (zlomyseľný čitateľ sa dočkal), tak len rýchlo vo dvojici prebehnúť cez vypečené lúky okolo Močidla a pred občerstvovačkou cez posledné malé stúpanie, kde znova stretávam fotiacu Katku.

Smrekovica, 39. kilometer. Som dosť na šrot, našťastie nič nebolí nejak zásadne, len tak "štandardne". Dobrovoľníci vravia, že už len 9+7 kilometrov a na každom z týchto dvoch úsekov treba nastúpať len približne 300 metrov. To znie super, je to menej ako dvakrát vyjsť na Skalnatú, ja to asi dám alebo čo...

Občerstvovačku opúšťam s Dávidom, s ktorým sa opäť na striedačku predbiehame. Do kopca to ide lepšie mne, z kopca zas jemu. Cez Šiprúnske sedlá už idem osamote, pár ďalších ma predbehne po zjazdovke na Malinom Brde, kde to radšej s rýchlosťou nepreháňam, navyše ma omína otlačený palec na nohe. Relatívne nové topánky v kombinácii so všetkým tým blatom a mokrom mu neurobili najlepšie. Znova stretávam fandiacich Jogošíkov s povzbudzujúcim slovom a pochvalou výberu trička. Škoda inak, že tento rok Zázrifské Pobehaňä nebude, prihlásiť sa aj tam by bolo ďalšie veľké lákadlo.

Na poslednej občerstvovačke na Malinom Brde sa asi správam trocha nemiestne. Nielenže si odložím paličky rovno všetkým pod nohy, ešte aj "vynadám" dobrovoľníkom, nech mi konečne nahodia medzičas. Volala mi totiž Katka (manželka, nie tá fotografka), či som v poriadku, vraj mám nahodený iba medzičas zo Starých Hôr. Pardon, asi som predsa len unavený, hodilo by sa zdriemnuť si v tej visutej postieľke ako to bábo, čo tu majú.

Po krátkom asfaltovom úseku hľadáme s Ľubom vchod do lesa na Sidorovo. Táto záverečná horská prémia sa mi zdá síce dlhá, ale rozhodne nie nekonečná ako po prvýkrát. Hlavne psychicky to vôbec nebolelo. Hore si cvakáme úplne poslednú kontrolu a už osamote prebieham okolo paparazziho, ktorý sa sem presunul z Rakytova fotiť ešte väčšie zdochliny. Ostáva len dôjsť po hrebienku prevažne z kopca s dvoma-troma ministúpaniami na ružomberskú Kalváriu.

Do cieľa je len niečo vyše kilometra, ale dole Kalváriou po asfalte to nejako nejde, hoci motivačne sto metrov pred sebou vidím nejakého bežca. Na rovinke sa mi však už zrýchliť dá, posúvam sa o jedno nepodstatné miesto v poradí a v cieľovej eufórii šprintujem námestím pomedzi povzbudzujúcich "divákov" na lavičkách. Organizátori vo finiši tiež šprintujú, do pár sekúnd mám na krku medailu a v ruke kofolu.

Príjemne sa váľa na tráve a konverzuje s obďaleč fotiacou Katkou a s chvíľku po mne dobehnuvším Dávidom. Len s tými zadrbanými smradľavými nohami treba niečo urobiť. Sprcha je zase studená, na teplú treba rozhodne viac potrénovať.

Umytý a po príjemnej večeri s Dávidom a jeho dvoma bežeckými kamošmi sa vyberám domov. Na dve a pol hodiny unaveného šoférovania sa až tak neteším, netradične si zapínam nemenované slovenské najpočúvanejšie rádio, nech ma poriadne vyrušuje a nenechá zaspať. Po pesničke Tiny a Tomáša Maštalíra to však už viac nevydržím a pustím si radšej tú tradičnú Avantasiu.

Na záver ešte poďakovanie:

• Katke a babám (nielen) za to, že to so mnou (nielen v zime) vydržali a podporovali ma
• Braňovi, z úvodu blogu je myslím evidentné prečo
• organizátorom a dobrovoľníkom za super organizáciu napriek pandémii a predpovedi počasia, špeciálne vďaka Katke Šostákovej aj za povzbudzovanie

Prikladám ešte linky na Stravu a kompletné výsledky.