Ultra Fatra 2020

Človek sa na jar cez pandémiu v záchvate nadšenia poprihlasuje na kadejakú blbosť (a ešte tak rýchlo, že dostane štartovú jednotku), veď aj tak sa to určite zruší. Musím priznať, také pocity ako v týždni pred pretekmi si teda spred žiadnej akcie nepamätám. Miestami mi lepilo tak, že som v hlave rozpisoval mail organizátorom s nejakou výhovorkou, prečo sa odhlasujem. Čítať si články o týchto pretekoch rozhodne na sebaistote nepridávalo, lebo sa v nich písalo niečo ako "jedno z najbrutálnejších krátkych ultra na Slovensku". Za sebou som mal presne jedny preteky - Malofatranskú 33. 

Proste blbý nápad, nie, nejdzem, ultra v názve, parametre 55 km / +3800 m (aj keď mne teda hodinky namerali "len" niečo vyše +3500 m). To (ešte) nie je pre mňa.

Utešoval som sa asi len tým, že tú ozaj najbrutálnejšiu časť pretekov (Harmanec - Japeň - Staré Hory - Majerova skala - Krížna, kde sú snáď na 15-tich dĺžkových kilometroch dva výškové) som si bol na jar vyskúšať. A to bol miestami sneh, z Majerovej skaly som schádzal kvôli zľadovatelým skalám po štyroch a vlastne som ešte nemal tie stúpania až tak natrénované (finálne výškové metre na Krížnu bol vtedy riadny pain).

No a ako mi pred časom napísal Keso (keď sondoval, či mám krízu stredného veku alebo prečo som sa dal na trailový beh), DNS je väčšia hanba ako DNF. Katka si s babami naplánovala víkend u svokrovcov a ani neviem ako, už sedím v piatok večer v aute a cestujem z Lučenca do Ružomberka, kde je cieľ pretekov a nocľah v telocvični. Cestou na večeri sa trocha zháčim, že si v reštike objednávam sviečkovú, ale mám jednoducho chuť na kus mäsa. Snáď sa nebude ráno prevaľovať v žalúdku.

Registrácia, dokúpenie pár drobností a šup pokúsiť sa spať - odchod autobusov na štart do Harmanca o 5:30 je krutý. Musím priznať, že sa mi oproti ultimate turnajovým nocľahom páčili dve veci: rozostupy v telocvični (nariadené hygienou) a to, kedy sa zhaslo a stíchlo (áno, viem, keby sa na ultimate turnaji malo vstávať o piatej, tiež by sa šlo spať skôr). Zaspať sa mi však napriek tomu nedarí a kvôli ako-som-práve-zistil-sfukujúcej sa karimatke je to aj tak naprd spánok.

Ráno veľa ľudí vstáva a balí sa snáď už o štvrtej, ja rannú telocvičňu dávam "na Marcela" a prichádzam k autobusom akurát tesne pred odchodom. Opravujem, prirovnanie príliš nesedí, mal som prísť 10 minút po odchode, že? Na štarte v Harmanci mi je zima, dávam si aj termotričko s dlhým rukávom, nohy nejako vydržia, kým sa rozbehneme. Našťastie napriek veľmi variabilným a miestami až hrozným predpovediam je len trochu zamračené a neprší. Ešte pár vtipných slov hlavného organizátora o tom, ako nás budú dobrovoľníci postrekovať (dezinfekciou samozrejme) a ide sa na to.

Zaradzujem sa niekde ďalej do druhej polovice štartového poľa, nechcem nič prepáliť a môj jediný cieľ na dnes je dokončiť v 13-hodinovom limite (a stihnúť 9-hodinový medzilimit na Smrekovici na 38. kilometri). O siedmej sa vláčik rozbehne strmo hore na Japeň. Sedemsto poriadne strmých výškových hneď na úvod je fajn ranná rozcvička, dokonca sa mi zdá, že som vo vláčiku (chodník je miestami úzky, ľudí veľa, predbiehať sa veľmi nedá) trafil celkom dobrú miestenku s primeraným tempom (chcel som pôvodne napísať "pohodovým", ale to by zas až taká pravda nebola). Nadávam si akurát za to termotričko, na chvíľu musím z vláčika vystúpiť a už chápem tú vychytávku, že majú bežci navlečené len nejaké rukávy či čo.

Keď vystúpame sedemsto výškových, tak prečo by sme si ich nemohli hneď zbehnúť do Starých Hôr, že? Baba predomnou si v zbehu zvrtne členok, tak radšej spomaľujem, hoci nohy by chceli ísť rýchlejšie. Rozflákať sa tak skoro pred najkrajšími časťami hrebeňa Veľkej Fatry naozaj nechcem. V Starých Horách málinko blúdim, zbadal som fotografa (neskôr som sa dozvedel, že to bol Rišo Pouš) a odbočil k nemu. Hneď ma vracia na správnu cestu, on si tam len fotí draka.

Motivácia ako sa patrí. Kto spomalí, bude zjedený.

Prvá občerstvovačka, melón do ruky a šup do najdlhšieho stúpania na trase, tak 1200 výškových na Krížnu cez Majerovu skalu. Začínam predbiehať pretekárov a trocha ma to vyľaká. Ale ide sa mi teda omnoho lepšie ako na jar, dokonca ani kŕče v závere stúpania nemám ako vtedy. Hore na Krížnej som za tri hodiny od štartu, hoci som čakal tak štyri až päť. Idem po krásne behateľnom úseku s nádhernými výhľadmi na ďalšie časti hrebeňa okolo Ploskej a Rakytova, ale eufóriu niekde za Ostredkom začína striedať kríza. 

Vykuknuvšie slnko začína pripekať, mne dochádza voda (ráno: nie, fakt mi stačí liter vo fľašiach, nejdem ťahať aj camelbag) a začínam byť aj dosť hladný. Mám síce so sebou nejaké drobnosti na jedenie, ale bez zapíjania vodou dole krkom teda nejdú. Chatu pod Borišovom už síce dlho vidno, no stále nie a nie sa priblížiť. Pri každom zvonení oviec ma mykne, že či to už zvonia dobrovoľníci na občerstvovačke. Mám pocit, že ostatní ma predbiehajú kozmickou rýchlosťou a ja sa neviem na tú blbú chatu došuchtať pár kilometrov. Z depresívnych myšlienok ma vytrhávajú až pramienky pod Ploskou a povzbudzujúci turisti (nóó chlapci, tuto bojovali aj v štyridsiatompiatom, tak bojujte aj vy). A ešte úsek so všetkými farbami turistických značiek naraz (uznávam, trocha divná myšlienka na povzbudenie). Konečne nezvonia ovce, ale dobrovoľníci z Chaty pod Borišovom - voda, kola, chlebíky s lunterkami a hlavne MELÓN.

Krízu zase strieda eufória a hoci Ploská vyzerá od Borišova ako víťaz súťaže o najironickejší názov vrchu, hore (pocitovo) vybehnem ako nič. Sranda, ako sa to vie rýchlo striedať. V jednu chvíľu mám pocit, že si už len sadnem a kašlem na celé debilné preteky a o pár minút sa mi zdá, že letím dopredu jak najväčší king. Pomohlo mi k tomu aj to, že som napriek kríze na občerstvovačku prišiel o hodinu-dve skôr ako som si pred pretekmi v duchu plánoval, aby som stíhal limity. Každopádne limitu na ďalšej občerstvovačke na Smrekovici sa už báť nemusím, ak niekde kolosálne nevykapem.

Ploská je hore naozaj ploská, pripadám si ako na vykosenej ceste cez lúky v Smoleniciach a nie v nadmorskej výške 1500 m n. m. Z ďalšieho blatistého úseku popod Čierny kameň si pamätám snáď len to, že som ho šiel osamote a v tom prítmí (slnko zašlo za mraky) radšej občas pískal, nech o mne prípadní hnedí chlpáči vedia. Posledné veľké stúpanie na Rakytov je čoraz bližšie. Šlape sa mi celkom dobre aj keď sa už občas pristihnem, že pokukujem po nadmorskej výške na hodinky. Predsa len tie nastúpané tri kilometre už je cítiť (nielen v nohách, ale aj z trička). Motivačne dobieham v stúpaní jedného pretekára, rýchlo cvaknúť kontrolu a šup na ďalší zbeh dole. Rakytov sa mi páčil, raz sa sem musím vrátiť aj turisticky.

Pár kilometrov na Smrekovicu ubehne rýchlo aj vďaka náhodnému spolubežcovi. Na kontrolu a občerstvovačku pribieham o druhej a čierne myšlienky z predošlého týždňa o tom, ako tu URČITE nestihnem ten limit do štvrtej sa mi teraz zdajú trošku mimo. Poteší aj SMSka od Katky, že si z predošlých medzičasov tipla nachlp presne, kedy sem dorazím. V rozhovore s ďalším náhodným spolubežcom so sibírskym huskym a v pozorovaní poriadnej lejavice v doline utečú ďalšie kilometre okolo Malej Smrekovice. Dobehli sme aj predošlého parťáka a z lesa spoza nás sa s poriadnym ****vaním prirúti ďalší bežec. Takto v skupinke pokračujeme ďalej cez Šiprúnske sedlá, kde bežec s huskym zaostane kvôli preliezačke cez elektrický plot. Ešte vydusiť stehná v zbehu zjazdovkou na Malinôm Brde (brutálnu svalovicu na predných stehnách som cítil potom ešte štyri dni) a už sme na poslednej občerstvovačke sedem kilometrov pred cieľom.

Ehm, že sedem kilometrov. To je už takmer nič, ale táto informácia je značne skreslená. Pred nami je ešte jedno (už naozaj posledné) stúpanie na Sidorovo a.k.a. "cesta do neba". Proste 300 výškových metrov na dĺžkovom kilometri. Proste sa obzri dookola a to stúpanie, na ktoré najviac nechceš ísť, to je ono. Proste sodoma gomora. Velebnosti, jdu blejt! Prečo tadiaľ, keď do cieľa ide aj pohodlne klesajúca paralelná asfaltka? A ešte sme si za to zaplatili. Zasielam svoje hlboké ospravedlnenie Veľkej Vápenici z Nízkych Tatier, že som na ňu pred rokom na turistike nadával. (A to som ešte netušil, že o dva týždne moje nohy spočinú na legendami opradenej Hnilickej Kýčere, ale o tom až niekedy nabudúce.)

Fakt vďaka za dvoch parťákov do tohto stúpania, ktorí ma nenechali "oddýchnuť" (v synonymickom slovníku tiež pod "zabaliť" a "vzdať sa"). A ešte vďaka za tretieho parťáka - hodinky. Dobre padlo sa každých 10 výškových metrov pozrieť, že preboha koľko ešte. Hore si parťáci povedali (bolo tak 16:15), že to idú dať po desať hodín. Trocha cítim, že v zbehoch už lýtka nie sú to čo bývali ráno a radšej ich posielam dopredu (parťákov, nie lýtka) a držím sa pôvodného cieľa "dobehnúť v limite". Keď však predbehnem v zbehu pár vykapanejších pretekárov, vynorím sa z lesa na lúky pri ružomberskej Kalvárii kilometer a pol pred cieľom a pozerám na hodinky, zisťujem, že by som to do desiatich hodín mohol zvládnuť aj ja. Vyskúšam. Že po 54 kilometroch dokážem vytiahnuť takéto tempo ma značne prekvapilo. Nechápem.

A už len parádna cieľová rovinka námestím (dokonca aj diváci povzbudzovali), medaila, kofola a skvelá večera s ďalším skvelým náhodným parťákom v cieli, studená voda v sprche (v Ružomberku v meste?!?), smrad tenisiek v aute a "udivené" pohľady na strečujúceho kreténa na pumpe vo Zvolene. Wow, to bol deň.

Večer som si myslel, že sa na ďalší deň nebudem vládať pohnúť. Opak bol pravdou, cítil som sa až príliš dobre a regeneroval s babami u svokrovcov na záhrade s rýľom v ruke pri vyberaní cibule. Len tá svalovica na predných stehnách nie a nie a nie prejsť. Srdečné pozdravy na Malinô Brdo.

Vďaka organizátorom a dobrovoľníkom za super akciu. O rok mi snáď bude v týždni pred pretekmi lepiť o kus menej.

Fotku som si zapožičal od Riša Pouša, mne fotenie mobilom počas pretekov nejako nevychádza...

Prikladám link na kompletné výsledky a Stravu.