Zázrifské Ultrapobehaňä 2020

Ak by som mal tento neobjektívny výlev zhrnúť do jedného slovesa, bolo by to "nechápem". Fakt nechápem, ako som prešiel tieto preteky (56 km / +2600, aj keď teda mne hodinky namerali klasicky o trochu menej prevýšenia). Neviem si to vysvetliť inak ako tak, že neštruktúrovaným, nepremysleným a prudko náhodným "tréningom" som na tento posledný augustový víkend vyladil, až sa to bojím napísať, formu.

Piatok večer, cesta do Zázrivej príjemne ubieha pri počúvaní podcastu s Jogošíkmi - organizátormi zajtrajšieho Pobehaňä (ako sa vôbec skloňuje toto?). Medzi Párnicou a Zázrivou je to trocha dobrodružnejšie, tie zákruty v tme nie sú bohviečo. Po registrácii a rozložení sa v telocvični (iba mne práve napadol ten vtip o babke a dedkovi na gauči?) sa vyberám uloviť si nejakú večeru. Vo vyhliadnutej reštaurácii už práve zatvárajú a ostatné sú asi len krčmy. Dokelu, mal som sa najesť cestou. Našťastie si spomínam na post od Jogošíkov, kde predstavovali jedného z partnerov podujatia (a miesto jednej z občerstvovačiek) - Salaš Syrex kúsok za dedinou. Ak budú zvažovať, či sa pridajú aj budúci rok, tak som tam iba vďaka tomu postu nechal zo 15 eur...

Narozdiel od predošlých pretekov tu stačí vstať na pohodu, štart je o siedmej v blízkom areáli. Stretávam tam spolubežca Mareka z Malofatranskej 33, s ktorým sme vtedy nestihli poriadne zoznámiť a porozprávať, čo príjemne doženieme pred štartom. Dohodneme sa, že sa stretneme niekde na trati. Korona začína znova zúriť, štartuje a prvých sto metrov sa beží v rúškach a buffkách (na tomto mieste si prosím predstavte, ako nadávam na poniektorých-zrovna-bez-rúška-svadbujúcich-politikov, preventívne som sa autocenzuroval). Po vybehnutí prvého malého kopčeka nad amfiteátrom a rozptýlení davu si ich už našťastie môžeme odložiť.

Trasu pretekov tvoria dva okruhy zo Zázrivej do Zázrivej. Takú nepodarenú ležatú osmičku na mape nakreslíme. Prvý 26-kilometrový (+1200) okruh, ktorý je zároveň trasou kratších pretekov štartujúcich hodinu po nás, sa vinie lazmi, lúkami a lesmi medzi Zázrivou a Terchovou okolo kopca Púpov. Netuším veľmi, čo si o tom myslieť, profil je taký hore-dole-hore-dole, občas strmo, ale bežať sa dá z toho veľa. Proste ideálne na prepálenie začiatku. Zdá sa mi, že sa ide dobre a držím sa v strede poľa (pun intended). Ale keď sa po piatich kilometroch a prebehnutí ojedinelej rozblatenej zvážnice vynoríme na lúku pri prvej občerstvovačke (áno, majú melón), práve odchádzajúci Marek hovorí, že sme nebezpečne vysoko v poradí a určite prepaľujeme.

Do krátkeho prudkého kopca stúpame spolu a Marek vraví, že dobiehame aj jednu z favoritiek ženskej kategórie. (Nakoniec to nebola celkom pravda, nevyšlo jej to na dobré umiestnenie, ale na chvíľkové vystrašenie to stačilo.) Stále sa mi však ide podozrivo dobre, Marek sa rozhodne ísť pomalšie, veď určite ma zase stretne niekde vykapatého. Trasa (inak veľmi dobre vyznačená fáborkami, vlajočkami, šípkami a srdiečkami, ani hodinky nepotrebujem) sa motá lesíkmi a lúčkami. Celkom pekne je tu, až na občasnú ťažbu (a hlásenie rozhlasu ozývajúce sa z nejakej dediny). Prechádzame cez terchovské lazy k Jánošíkovcom, brutálnu asfaltku tu potiahli k Jurajovmu rodisku. Dostávam vynadané od ultrapaparazziho Riša Pouša, že sa nehecnem a nerozbehnem kvôli fotke, ale do tej asfaltovej strminy nejako nemám chuť.

"Aj rozbehnúť by si sa mohol."

Už by tu aj mohla byť ďalšia občerstvovačka, tento 14-kilometrový úsek je nejaký dlhý, aspoň ho spríjemňujú výhľady na Rozsutce. Inak tí miestni tuto musia mať radosť, keď im pár stoviek ľudí prebehne cez dvor pomedzi chalupy. Konečne trasa klesá dole k salašu Syrex. Do tváre mi práši tatrovka, šofér pristavuje a kýve, že ho mám predbehnúť. Perfektná motivácia mať naložený niekoľkotonový hučiaci kolos za chrbtom. Na občerstvovačke sa pre istotu pýtam na poradie, vôbec nie preto, že by ma naozaj zaujímalo koľký som, ale furt v hlave riešim, či som to neprepálil a či ma o desať kilometrov v stúpaní na Kubínsku nevypne. No, že vraj okolo tridsiateho miesta. Dokelu.

Smola, fotografa nechávam za sebou.

Suverénne najnebezpečnejšie časti trasy - prebehy cez hlavnú cestu - sú perfektne zabezpečené dobrovoľníčkami a už stúpame k úpätiu Malého Rozsutca. Tu sa definitívne zbavujem najvytrvalejšieho slovenského fotografa. Škoda, už nebudú fotky. Cez ovčie chodníčky a obs*até (na miesto hviezdičky doplň iné písmenko ako "i") lúky sa dostávame do sedla Príslop nad Bielou. Fučí tu tak, že si musím pridržiavať okrem šiltovky aj štartové číslo. Hádam takto nebude aj na hrebeni Oravskej Magury. Blíži sa záver prvého okruhu: klesanie do Zázrivej; ďalší prebeh cez cestu; moriaky; trocha nadávania, prečo sa zase trepeme hore lúkou, keď by sa na občerstvovačku dalo ísť priamo asfaltkou (bezpečnosť bežcov je prvoradá a výškové metre tiež treba niekde nazbierať); rovinka popri ihrisku a prvá časť osmičky na mape je nakreslená. 

Z občerstvovačky sa do druhého 30-kilometrového (+1400) okruhu odchádza voľajako ťažšie. Na psychickej pohode zrovna nepridáva fakt, že nasledujúcich deväť kilometrov je iba do kopca na najvyšší bod trasy - Minčol (Kubínska hoľa). Na psychickej pohode už vôbec nepridáva ďalší fakt: trasa vedie dedinou presne okolo môjho zaparkovaného auta, stačí vytiahnuť z batoha kľúč a nasadnúť...

...odolávam a radšej sa zahryznem do melóna a do stúpania, ktoré začína asfaltovým úsekom. Približne niekde tu tomu prestávam rozumieť. Očakávania, že v tomto stúpaní vďaka doterajšiemu tempu vykapem boli opäť zas mimo. Dobieham chalana, ktorého si vďaka rázovitému folklo-dresu pamätám aj spred mesiaca z Ultra Fatry. Tiež Marek. Prechádzame okolo miestnych zbierajúcich zemiaky, čomu som sa vďaka dnešným pretekom úspešne vyhol (čestne prehlasujem, že nechtiac, myslel som, že sa budú vyberať v pondelok predĺženého víkendu). V príjemných debatách o rôznych pretekoch výškové metre pekne ubiehajú. V závere stúpania sa od Mareka trošku trhnem a pár pretekárov predbehnem, aj keď rozostupy sú už dosť veľké.

Na Kubínskej pred bufetom Vrcholovka (inak výbornú horúcu čokoládu tam mali v zime - kokso, akú reklamu tu robím zadarmo, najprv Syrex, teraz toto...) trochu pofukuje, ale dobrovoľníci hýria dobrou náladou. Pán záchranár sa pýta, či sme v poriadku. Neviem, neviem, všetci, ktorí odštartujú 56-kilometrový pretek nie sú "tak trochu" v poriadku. Či po fyzickej stránke to myslel? Nó, na 35. kilometri sa už asi ani fyzicky úplne v poriadku nedá byť. "No veď hej, ale bol tu pred vami jeden skrvavený, čo padol na kamene." Aha, tak správna odpoveď potom je, že sme v poriadku.

Medzičasom dorazil aj Marek (ten vo folklo-drese) a aby ste to čítanie nemali ľahké, tak sa k nám do tejto neorganizovanej minipartie pridáva ďalší Marek (ehm, ale nie ten, ktorého som spomínal na začiatku). Pokus udržať tempo s chalanmi v nasledujúcom zbehu končí tak, že sa vykotím na kamene a korene. Hm, toto je pre mňa niečo nové. Vraj kto nepadá, ide pod svoje možnosti, takže z tohto pohľadu je to dnes fajn. Motivačné žvásty bokom, je to ozaj fajn, našťastie mám len trocha odreté koleno a lakeť. Uf, ešteže tak, vracať naspať na občerstvovačku za zdravotníkom by sa mi nechcelo. Pomyslím si však, že radšej chodím do kopca ako z kopca a chalanov nechávam odbehnúť preč.

Až mi je to divné napísať, ale začínam si to dosť užívať: striedanie lesov a lúk okolo Vasiľovskej hory a Príslopca; super počasie (slnko svieti, ale hic nie je a ani ten očakávaný vietor neprichádza) či úseky, kde poriadne nikoho nestretávam. Chvíľku ideme spolu s českým bežcom, občas v stúpaniach na chvíľku dobehnem Mareka&Mareka, ale v zbehoch mi zase zmiznú. V trojici vystúpame aj na predposledný výraznejší vrchol trasy - Paráč. Wau, ak by som mal vybrať najkrajšie miesto celých pretekov, určite nezaváham: "brodenie" krásnymi veľkými papraďami, nevyzbierané čučoriedky a taká malá "divočina" stáli za to. Sem sa chcem ešte určite vrátiť.

V zbehu mi chalani odbiehajú (naposledy, znova ich stretnem až v cieli) a osamote klesám lesom k poslednej občerstvovačke v sedle Hoľa na 46. kilometri. Tento druhý okruh nie je okrem turistických značiek nijako značený, ale v týchto miestach je na stromoch z predošlého ročníka množstvo srdiečok so šípkami, ktoré pomáhajú pri obchádzaní popadaných stromov. Na občerstvovačke vládne super nálada, vysmiati dobrovoľníci krútia hlavou nad tým, prečo krútim hlavou nad poradím. Lebo to nechápem, pesimisticky už pár hodín čakám na krízu a furt nič. Na záverečné kilometre natlačím vianočku s nutelou a sugar overload poistím kofolou.

A sú tu posledné výškové metre pretekov na vrch Javorinka. Časy a nadmorské výšky na smerovníkoch sú nejaké dopletené a vôbec nekorešpondujú s mapou. Na jednej strane si užívam úplnú samotu, ale na druhej strane sa mi trochu prestáva chcieť a pokukujem do mapy v mobile. Heh, tak aspoň malá krízka na záver prišla. Z Javorinky je to už "len" dole kopcom, ale riadne prudko. Miestami sa treba popri zbehu aj zamyslieť, lebo turistického značenia je tu jemne povedané pomenej, ale možností zlého odbočenia dosť. Kto si nevšimol veľkú šípku z Ytongu na zemi prípadne (rozmaznaný značením prvého okruhu) nečumel do hodiniek, tak si mohol dať trebárs aj bonusový kopček Pálenica na záver.

Pol kilometra pred cieľom nevydržím a musím si ešte odskočiť, obzerám sa, za mnou nikto. Už vidím zázrivský cintorín, ktorý mal byť (veľmi príhodne) hneď nad cieľovým amfiteátrom. Za sebou počujem dupot, dobieha ma nejaký chalan. Dokelu, nie, toto si nenechám zobrať a rozbieham sa do šprintu dole kopcom. V panike sa rýchlo pýtam dobrovoľníkov kadiaľ, hoci cieľ už vlastne vidno. Asi prvý krát za svoju ultrakrátkupseudokariéru si pripadám ako na pretekoch, kde nejde len o to prejsť ich, ale aj predbehnúť čo najviac ľudí. Je to čudný pocit.

S úsmevom a "pohodlnou" rezervou, chalan schádza z briežku

Každopádne vyšlo to, nenechal som sa predbehnúť. Je z toho 25. miesto celkovo a 18. v kategórii "nie príliš starí muži" za necelých 7 a pol hodiny. Už som napísal, že to nechápem?

V cieli moderátor víta menovite každého pretekára, slnko svieti, čapujú kofolu (tzv. tekutô do gágora) a naberajú hustú polievku (tzv. tuhô do bruška). Príjemne sa posedáva v hlúčiku a nenápadne počúva ako sa bežalo víťazovi Matejovi Oravcovi, ktorý zadelil klasický mimozemšťanský traťový rekord. A to vraj v spomínanom klesaní z Javorinky poblúdil, inak by to fukol pod 5 hodín. Ešte čakám, kým dobehne Marek (ten z úvodu samozrejme), tiež to dal pekne, ale ani jemu sa (podobne ako na Malofatranskej 33) nevyhlo blúdenie pred cieľom. Nevadí, stalo sa aj víťazovi.

Voda v sprche je ako inak studená (po Ružomberku som v Zázrivej už ani nič iné nečakal). Cestu za babami k svokrovcom do Lučenca som si na pumpe v Kremnici okrem strečingu spríjemnil aj nanukom. Zemiaky vybrali bezo mňa, tak im treba.

Na záver by som chcel poďakovať všetkým organizátorom a dobrovoľníkom za parádnu organizáciu v týchto pre-preteky-neprajných časoch.

Prikladám link na Stravu a kompletné výsledky. Fotky som pokradol od Photo.juroko, Riša Pouša a Rada Haracha.