Ultra Fatra 2022

Do tretice táto veľkofatranská lahôdka. Zo žiadnych iných pretekov ešte trojicu medailí pozbieranú nemám, tak asi budú moje obľúbené ... alebo len organizátori dobre odolali nebezpečenstvám doby zrušených pretekov. (A tým nemyslím len Covid opatrenia, ale aj tú pani z Košíc, ktorá svojim hrdinským bojom zabránila už nejednému ultrabežcovi ničiť životné prostredie.) Myslel som si, že ma už na Ultra Fatre nič neprekvapí, všetky nádherystrahy trasy predsa poznám, ale figu borovú! Tento rok to bolo celé ešte o poriadny kus intenzívnejšie...

Začína to predpoveďou počasia. Front prechádzal aj vlani, posunul sa štart, v Harmanci poblýskalo a polialo - a od polovice trasy už vyprážalo. Ale tentokrát to vyzerá na vytrvalý lejak, zdroje sa nezhodujú snáď iba v tom, či napadne 25 alebo 35 milimetrov.

"Lepšie ako tam zhorieť."
(Dávid Heglas, 28.7.2022, internety)

V piatok sa mi ani nechce z domu vyraziť, ale ostať sa doma ľutovať nechcem ešte viac. Na diaľnici pri Bytči mi Spotify púšťa Thunderstruck od AC/DC a vzápätí vchádzam do takej búrky, že ťukám do naplno pustených stieračov, či by sa nedalo ešte rýchlejšie. No to sú teda pekné vyhliadky...

V Žiline vyzdvihujem Dávida, v Krajinke dáme večeru a šup do Ružomberka na registráciu. A tu (po MF opäť) kontrola povinnej výbavy. To je nejaká nová tohtoročná móda prosím? Organizátor Filip na briefingu hovorí, že máme sledovať SMSky, či sa nebude obchádzať kvôli búrkam Rakytov. Večer zaspávame za zvukov kvapiek ťukajúcich do strešných okien penziónu. No to sú teda pekné vyhliadky...

Ráno o piatej prší tiež a keď pootvorím okno, vidím pred sebou Sidorovo. No... 

Na Donovaloch pri pohľade z autobusu furt rovnako, ale poďme v tom nájsť aj pozitíva: aspoň sa majú čím hasiť horiace brzdy. Fajn je tiež to, že minimálne doobeda búrky nebudú. Na štarte v Harmanci dokonca ani neprší. Len tá čakacia doba na wécko by mohla byť kratšia, poniektorí kvôli tomu ani nestihnú načas vyštartovať.

"Kto neprepáli začiatok, osobák nespraví."
(Juraj Tekel, 17.7.2021, Telgárt)

Vo vláčiku v úvodnom zahrievacom stúpaní na Japeň si skúšam nájsť trošku svižnejšiu miestenku, aj sa mi to celkom darí. Zbeh do Starých Hôr prekvapuje absenciou blata, pred rokom sa tu parádne šmýkalo, ale teraz sa dá aj pobehnúť, tak si to užívam a sa cítim dobre.

Na prvej občerstvovačke v Starých Horách sa okrem doplnenia tekutín veľmi nezdržím, ani melón si neberiem, reku využijem to, kým sa ide fajn. Hm, no fajn sa mi ide po Majerovu skalu, na Krížnu ešte ako-tak. Ale niekde medzi Krížnou a Ostredkom to prichádza. 

"Čo tu vlastne zase robím?"
"Do cieľa je hrozne ďaleko a mne sa vôbec nechce."
"Toto mal byť ten krásny trávnatý behateľný úsek hrebeňa s výhľadmi a namiesto toho je tu hmla a blato."
"Serem na to, dokráčam pod Borišov na ďalšiu občerstvovačku a tam končím."

Strašne sa opúšťam. Zrádza ma hlava, ktorá ma doteraz potiahla aj na pretekoch, kde nohy nemali dosť nabehané (čiže vlastne na všetkých). Obiehajú ma davy aj Dávid, pýtajú sa, či všetko v poriadku. Tak určiteee. Choďte, nezastavujte kvôli mne.

"Nie je umenie dokončiť ultra, keď sa darí, ale keď sa nedarí."
(autora si nepamätám a možno ho ani necitujem presne)

Vyskúšam si šľahnúť nejaký nakopávací gél, ktorý som pôvodne šetril až pod Sidorovo. Pred sebou v diaľke na Ostredku ešte vidím Dávida. Na Chatu pod Borišovom dôjdem a potom sa uvidí. Pobieham dole kopcom. Radím k trase okolobežiacim, ktorí váhajú nad odbočkami. Stretávam Petra Kováča - bežeckého redaktora z Denníka N, ktorý tu dnes fandí bratovi, pochválim články, že ich rád čítam. Nekonečný traverz Ploskej sa mi dnes zdá nejaký krátky. Dobre bude!

Občerstvovačku na Chate pod Borišovom vôbec nevidno, dokonca aj ten malý stupáčik pred ňou je skrytý v hmle. Ale zvonce počuť a bežci idúci oproti na tomto krátkom obojsmernom úseku nevyzerajú sklamane, asi tam teda niekde bude. Odovzdávam Dávidovi ako štafetu kľúče od auta, nech sa môže v cieli osprchovať skôr. (Keď ešte čitateľ chvíľu vydrží, určite pochopí, prečo som sem predošlú na prvý pohľad bezvýznamnú vetu napísal a usmieval sa pritom.)

Veselo je aj na občerstvovačke, takí milí dobrovoľníci sú tu. Dokonca mi zoženú náhradný kus melóna, keď mi predošlý pri odchode padne na zem. Hej, hej, pri odchode. Pokračujem ďalej a napriek tejto all-inclusive starostlivosti sa pokúšam nestáť pridlho, Ploská čaká. Teda, možno, tú fajnovú strminu tiež nevidno. DNF sa nekoná, ale bola to tesnotka.

Nasledujúcim úsekom cez Ploskú, popod Čierny kameň a traverzom Minčola pocitovo preletím až do Južného Rakytovského sedla. Kontrolujem mobil, správa o búrkach žiadna. Na radare tiež nič, aj keď zatiahnuté je poriadne. Nezostáva nič iné ako sa zahryznúť do blatistého stúpania na Rakytov. A vtedy prichádza highlight dnešného dňa...

Púšťa sa riadny lejak. Niektorí nahadzujú bundu, mne sa zastavovať a babrať s tým nechce. Prší čoraz silnejšie, stúpanie je čoraz rozblatenejšie a šmykľavejšie. Ako sa tadiaľto dá ísť bez palíc? Hore rýchlo cvakám kontrolu a púšťam sa do zbehu splavu chodníka horského potoka, ktorý si spravil z chodníka koryto. 

Neriešim, či a ako veľmi som mokrý, to už je úplne jedno. Neriešim kam stúpiť, proste tými mlákami a potokmi prebieham. Nemám poňatia, čo za stav na mňa prišiel, ale neskutočne ma celá táto (na prvý pohľad nevábna) situácia baví. Mega! Ani neviem, ako som sa dostal na Smrekovicu v medzičase, s ktorým som po tom predošlom už vôbec nerátal. Vlastne viem, docent Potočný (pun not intended) vždy tvrdil, že mi kajakovanie ide.

"Nezaprší a nezaprší."
(Andrea Jogošíková, 30.7.2022, Smrekovica)

Z tejto ďalšej zastrešenej oázy dobroty a dobrôt by sa za normálnych okolností odchádzalo ťažko, ale mentálne stále surfujem na vysokej vlne radosti z behania v daždi. Šibe mi, viem. Prihadzujem bundu na zahriatie zvonku, čaj na zahriatie zvnútra a ide sa na do ďalšieho mokrého úseku na Malinô Brdo.

Bavím sa na mladom chalanovi, ktorý ma síce o dosť lepšie tempo, ale každú chvíľu zastane, vytiahne mobil a študuje mapu. Vtedy ho predbehnem ja a takto sa striedame až po Šiprúnske sedlá. Tu treba spomaliť najprv kvôli čiernym kravám pasúcim sa priamo na chodníku (vždy mám rešpekt prejsť popri týchto obrovských zvieratách). Dole rozrytým chodníčkom plným blata idem korčuľujem tiež radšej pomaly. Napokon vyústi na lesnú cestu takou šmykľavkou, že neriešim a pustím sa proste po zadku.

Dole stehnami obľúbenou zjazdovkou predbieham spomínaného chalana ešte s ďalšími dvoma bežcami. Pozerajú do mobilu a hodiniek, volám na nich, že GPX je zle, nech idú so mnou vychodenou cestou. Dvaja si dali povedať, jeden sa tvrdohlavo pustí vysokou trávou. Pri zbehu si vizualizujem, že na poslednej občerstvovačke šupnem len kolu, magnézko, melón do ruky a idem ďalej. Nejako sa mi už zachcelo byť v cieli. Až tak, že ... dokelu, len tri veci si si chcel dať a na jednu najdôležitejšiu (magnézko) zabudneš?

"Čo ako bol zadychčaný, sprosto zakliať ešte vládal."
(Juraj Červenák, 2013, Mŕtvy na Pekelnom vrchu)

Tento citát sa mi narozdiel od gélu podarilo pošetriť si do blogu až sem pod Sidorovo. Ale nejaká finišerská eufória ma pochytila, nadávanie na túto záverečnú stojku už nie je to čo bývalo. Dokonca aj s tým zákerným "už len dole kopcom do cieľa" hrebeňom som evidentne zmierený a utešene zbieram ďalšie a ďalšie výškové metre.

Zvuky mesta sa približujú, teraz už naozaj len dole kopcom do cieľa. A ešte aj predbiehať sa mi darí. (Akurát ten mladý chalan zdrhol vpred, sa mu machruje, keď je to už len furt po červenej a aj fáborky tu dali.) Pri ružomberskej Kalvárii obehnem párik, chalan to ale nenechá len tak a za sebou počujem asfaltový dupot. Končí to riadnou hecovačkou, chvíľu dokonca aj vedie. Pretekáme o jedno nevýznamné miesto v poradí až po cieľovú rovinku námestím, kde ešte postupne pridávam (magnézko našťastie nechýbalo) a definitívne ho nechávam za sebou. Vďaka, bola to zábava!

Ak by mi niekto pod Ostredkom povedal, že si dnes o kúsok prekonám osobák, asi by som sa len kyslo pousmial. Zo zle zabaleného rozmočeného mobilu píšem domov, keďže časomiera hapruje a nemám nahodený cieľový čas, ale vraj to bude v poriadku. Nevadí, zberateľskú medailu s vypáleným nápisom "ULTRA FAT" mi už z krku nikto nevezme. 

S Dávidom, ktorý si vylepšil osobák o neuveriteľnú hodinu a pol, ešte porozoberáme dojmy na večeri (prečo sa tam ide toľkými schodmi?), poďakujeme organizátorom a fičíme domov za babami.

Cestou domov samozrejme prší.

Ako sa hovorí, nevstúpíš dvakrát do tej istej rieky tečúcej dole Rakytovom. Ale do ďalšieho ročníka ňou ešte veľa vody pretečie, párkrát určite aj naprší a uschne. Zase o rok? Uvidíme.

Pripájam linky na aktivitu na Strave a celkové výsledky. Michalovi Kováčovi jeho brat fandil dobre, dokonca aj ďalší dvaja páni bežci by boli prekonali doterajší traťový rekord.

Prvá fotka je od SportFoto Lukáš Budínský.