Strečnianska mašľa 2023

Názov troška zavádza, mašlička je to asi taká ako keď sa ju pokúša zaviazať naša trojročná Hanka.

Kvôli zavretej lávke cez Váh organizátori zimprovizovali náhradnú trasu, ktorá síce vynecháva slučku v krajšej Krivánskej časti Malej Fatry, zato pridali hnusný zbeh lesnou zvážnicou k Vrútkam a ešte škaredšie stúpanie asfaltkou z Višňového do sedla Javorina. Ale poďme po poriadku. A nie, nemusíte sa obávať, na ďalšie frflanie už nebude dôvod, práve naopak...

Zo železničiarskeho ubytka na štart je poklusom tak blízko, že sa ešte 13 minút pred štartom flákam na izbe. Na ihrisku to vyzerá podobne rozospato, žiadne hromadné odpočítavanie sekúnd do štartu sa nekoná. Počas prvých metrov riešim, že som si zabudol zapnúť navigáciu v hodinkách. Kebyže viem, ako luxusne bude trasa značená, ani sa neunúvam.

Asfaltová rovinka (prvá a posledná) popri Váhu je fajn na potvrdenie si, že brodenie ako alternatíva k zavretej lávke by bola riadna blbosť. Onedlho sa rovinka zdvihne smerom k hradu, ale ten si nepozrieme, konečne odbáčame do lesa. Teda, vlastne skôr horesa a poriadne strmo. To mi vyhovuje, majn taktik je dnes vychutnávať si stúpania a zbehy len nejako prežiť, nech si veľmi nerozbijem načaté lýtko (šúšn skúšať nebudem).

V sedle Rakytie sa sklon trochu zmierni, pokračujeme ďalej zvážnicou v rozťahanom hadíku. Lesnícka lanovka je našťastie mimo prevádzkových hodín, tak ani netreba naberať odvahu prejsť popod ňu. Zaujal ma chalan s nejakým divajsom, z ktorého mu každú minútu strojový hlas oznámi jeho priemerné tempo. Ako to vie počúvať pol dňa v kuse? Mne to ide na nervy asi po troch hláseniach a radšej pridávam, nech sa ho nejako zbavím (netušiac, že priemerné tempo dnes ešte niekoľkokrát zladíme).

Prvá občerstvovačka v sedle Javorina prichádza skoro, okrem kontroly nezastavujem. Veľký luxus mať osem občerstvovačiek na 50-tich kilometroch, ani pollitrovku vody nestíham medzi nimi míňať. Títo strečnianski turisti sa s tým teda "nepárajú".

Zo Saračníkov ideme v tejto prvej iterácii doľava dole ďalšou zvážnicou smerom k Vrútkam. Držím sa taktiky, spomaľujem a márne rozmýšľam nad nejakou logikou tohto zbehu okrem zbierania výškových metrov na náhradnej trase. Navyše to nie je (ako som pindal už v úvode) vôbec pekné, špeciálne jeden strmý vyšmýkaný a riadne zaprášený úsek je obzvlášť nechutný. Aspoň sa dobre "bavím" na tých, ktorí si to tu ešte o kúsok natiahli, keď si nevšimli asi metrovú fáborku. Veď si pustite navigáciu v hodinkách...

Po každom zbehu (a dvoch pohárikoch kofoly) našťastie nasleduje stúpanie: ide sa (prvýkrát) na Minčol. Konečne aj nejaký singláč! Popri potôčiku, antireumaticky zarasteným úsekom cez pŕhľavy a černice, kolmo hore lesom až do oblaku k smrekom a čučoriedkam. Predbieham Poliakov, že vraj sa mi ide lepiej z kijkami. Vďaka názvom aktivít Julky B. na Strave dokonca aj viem, čo sú kijky. Tak, tak, bardzo dobrze.

Ďalšia občerstvovačka pri dele pod Minčolom sa skrýva v príjemnej hmle. Za túto pustenú klimatizáciu rád vymením absentujúce výhľady. Veď počkaj v druhom kole. Stretávam sa s Dávidom, ktorý mi prišiel naproti. Dlhšie sme sa nevideli, zbeh do Višňového nám super zbieha popri vykecávaní, na lýtko tak ani nepomyslím. 

Navyše to tu Dávid ako domáci dobre pozná a hlási, aké nasledujú úseky. Fajnový je hlavne ten popri vleku, niekde si tie predné stehná treba rozšľahať. Pri chatách pod vlekom je nejaká hromadná akcia, poniektorí si pridajú pár výškových metrov, aby zistili, že sa nás to netýka. Trocha skoro by to bolo na ďalšiu občerstvovačku...

Tá naša v polovici trasy prichádza až po prebehnutí prašnou cestou popod Hoblík. Reku odhodím palice ďalej, nech nezavadzajú dobrovoľníkom, keď nás ochotne obskakujú. Ako "poďakovanie" im nimi trafím auto. Našťastie to nebolo hrotom. Ešte raz prepáčte. Rozlúčim sa s Dávidom. Ešte raz vďaka za spoločnosť a podporu. 

Chvíľu pokračujeme spolu s Monikou a Andrejom poľňačkami smerom do Stráňav. Trochu to tu olemujeme kusmi prezretého melóna, ktorý sa na jazyku rozplýva až príliš. V zástupe prebehneme zážitkovým trampolínovým mostíkom. Tuším by sa k nemu zišla dopravná značka "Maximálna hmotnosť" s dodatkovou tabuľkou "Jediné vozidlo".

Odpájame sa od časti trasy, ktorú si onedlho zopakujeme v druhom kole. Mierne naklonená asfaltka naspäť do sedla Javorina mi nechutí vôbec. Dokonca sa nepáči ani lýtku, ktoré dnes prvý a jediný krát protestuje. Je to zvláštne, že strmé stúpania či rozbité kamenisté a korenené zbehy mu nevadili a toto áno, ale nehádam sa. Našťastie to rýchlo prejde, moje telo hýbe sa a všetko zvládne. (Fakt díky deckám, že sa mi pustí v takýchto chvíľach v hlave táto "pesnička" Mira Jaroša.)

Trochu pokecáme s pretekárom-horským cyklistom, ešte tri serpentíny, prečítam si správu od na diaľku povzbudzujúceho Mareka, ešte dve serpentíny, dobehnem aj pretekára-priemerné tempo, posledná serpentína a je tu (opäť) Javorina. Tentokrát už aj niečo zjem, nech to nie je len o kofole, géloch a zahodenom melóne. Dokonca aj dropbag sme si sem mohli nechať dropnúť - nevyužil som, to píšem len na margo ultra all inclusive organizácie.

Na druhý pokus nás šípky zo Saračníkov posielajú rozhodne lepším smerom: rovno ďalej, síce do kopca, no krásnym chodníčkom. Klimatizovaný oblak sa potrhal, začína byť celkom teplo, ale aspoň sa už nájdu aj nejaké výhľady.

Predbieham turistky a turistov vychutnávajúcich si kratšiu 25-kilometrovú trasu. Poniektorí nadhodia poznámku o "rýchlosti", no ja to beriem tak, že deň v prírode je deň v prírode a na jeho parametroch nezáleží. Nahlas rozmýšľam, čo asi tak môžu mať v tých veľkých batohoch. Nejakí páni sa pýtajú, či myslím tie vzadu alebo vpredu...

Znova kontrola pri dele (kofola sa minula, hrozné dačo, asi dám len štyri hviezdičky v recenzii), "druhý" Minčol a rozšľahávací zbeh do Višňového, žiaľ už bez spoločnosti. Slnko pečie, po prvýkrát musím trochu menežovať pitie, aby mi vystačila jedna softfľaška vody. Na občerstvovačke vo Višňovom ("nehodiť palice o auto, nehodiť palice o auto") radšej vyťahujem na záverečných 8-9 kilometrov aj druhú. Namiesto Mira Jaroša sa mi tu do hlavy úspešne zasekne kúpaliskový hit "Žijeme len raz".

Nasledujúce poludňajšie lúky a asfalty okolo a cez Stráňavy nie sú úplne najpríjemnejšie, človek je vďačný aj za pár kúskov lesíka, kde sa žltá značka schová do tieňa. No a čo by to boli za preteky bez "Sidorova" na záver... Volá sa Kojšová a je to vlastne len taká malá "vlnka" na profile trasy. 

Apokalypsa, zombíci ovládli už aj turistické chodníky a šuchtajú sa v zástupe hore stúpaním. Skoro som sa nahlas rozrehotal z tej scény. Mne sa hore kopcom ide stále podozrivo dobre (fakt je to tým skialpom?) a nechávam zombíkov za sebou. Dokonca aj trocha síl na obdivovanie skalných útvarov mi ostalo. 

Už len dole do Strečna cez poslednú kontrolu pri rozhľadni Špicák (musel som googliť správny názov, pokojne by tam ten výstižný mäkčeň navyše mohol byť). Takéto naivné očakávania schladia hodinky, ktoré tvrdia, že ešte 40 výškových metrov. Ako za tým ozajstným Sidorovom, aj tu sa ešte hrebienok všelijako dvíha, až kým sa za Špicákom definitívne nenakloní smerom dole. A nielen tak obyčajne, ale smrť-v-očiach-dole. A rovno popred objektívy hneď dvoch fotografov:

Foto: Rišo Pouš

Smrť v očiach schovávajú okuliare. Foto: Terminovka

Vyše kilometrovú cieľovú rovinku popri Váhu vypustím. Za mnou nikoho nevidno, nie je sa s kým naháňať, čas pod sedem hodín už tiež nedám. Chvíľu dokonca uvažujem, či si nejdem omočiť nohy do rieky ako miestni, ale napokon si vystačím s pooblievaním sa zvyšnou vodou.

V cieli som tak akurát na to, aby som si s kofolou v ruke pozrel vyhodnotenie, trochu posocializoval, zajedol voľačo z grilu, odšuchtal sa k autu a teleportoval sa domov. Kto mi do playlistu s obľúbenými pesničkami na Spotify vložil toho Jaroša?

Vďaka všetkým organizátorom a dobrovoľníkom, že o nás bolo tak dobre postarané. Dúfajme, že lávka cez Váh nebude trvať tak dlho ako tunel Višňové a že sa o rok bude dať prebehnúť po pôvodnej trase bez tých nechutných úsekov. To už potom ozaj nebude na čo frflať. Jedine tak na počasie.

Strava a celkové výsledky