Trnavská stovka 2020 turisticky

Rozmýšľam, či sa vôbec oplatí dávať ročník do nadpisu. Keď som ešte len zvažoval pridať sa k Marcelovi, ktorý ma lanáril na turistické absolvovanie tejto stovky (teda, veď vlastne ani stovka to nie je, len takých cca 94 km a +3000), prišlo mi to ako fajn nápad. V nohách zopár 50 km behov, na stovku si ešte takto netrúfam, tak reku vyskúšam to odkráčať. Teraz po akcii mi to príde ako pekná blbosť a ak niekedy vôbec nabudúce stovku, tak jedine behom. Ale radšej pekne po poriadku...

...v sobotu o piatej zvoní budík. Drobný problém je, že som bol v noci odvolaný spať do izby k Elenke. Yes, na budík sa nezobudila. Pokus vstať z postele bez zavŕzgania končí ako vždy masívnym zavŕzganím. Eli sa samozrejme budí a tak píšem chalanom (po zrušení triatlonu sa k nám pridáva Emil a po absolvovaní Doby Tatry v uplynulom týždni aj Ondro Pašuth), že nech idú bezo mňa, že sa pokúsim stihnúť ďalší vlak o hodinu. Misia vstať z postele a nezobudiť pritom dieťa je na druhý pokus úspešná a o 7:10 vyrážam z Hlavnej šťanice na ďalšiu misiu: dostihnúť chalanov.

V pamäti mám však nedávne DNF na Rýchliku Zoška-Bratislava a preto si dávam záväzok nebežať, aby som po dostihnutí chalanov nemusel zas niekde zo Salaša krivkať dole do Svätého Jura. Tento záväzok však o rýchlej chôdzi nehovorí vôbec nič a v stúpaní po Ceste na Kamzík dobieham krokom pár, ktorý som ešte nad stanicou videl bežať. Na (uznávam, že zlom) pokuse o žart, či idú až do Trnavy, sa teda rozhodne nesmejú a namiesto toho dostanem poučenie o tom, že z Trnavy sú organizátori a preto sa to tak volá už niekoľko desiatok rokov.

Registrácia na Kamzíku prebehne hladko, papier na pečiatky dizajnovo vyzerá, že sa nemenil rovnako dlho ako názov podujatia. Ale update by sa teda hodil, minimálne by tam mohol byť zoznam všetkých kontrol, nielen tých, ktoré sa nemenili rovnako dlho ako názov podujatia. (Vraj sme mali ísť aj do Plaveckého Mikuláša, ale o tom vôbec nikde žiadne info, iba od organizátora v cieli.) Hneď za Kamzíkom sa mi podarí zakufrovať, namiesto turistickej červenej pokračujem po cyklistickej, ale našťastie hodinky s neoficiálnym GPX stiahnutým od nejakého náhodného dobrodinca na fóre Trnavskej stovky rýchlo pištia.

Úsek od Kamzíka po Biely Kríž až na malé výnimky viac menej nepoznám, väčšinou tu červenú len križujem. Prekvapilo ma, koľko asfaltu tu je - a miestami aj takého kvalitného až sa divím, prečo tu netreba diaľničnú známku (nehovoriac o tých dvoch autách, ktoré si to tu rezali pomedzi množstvo stovkárov, turistov a cyklistov). V bufete na Bielom Kríži dostávam prvú pečiatku (to je aké old school toto, žiadna appka, meranie časov, štikacie klieštiky, nič, proste pečiatka od postaršieho pána). Aj keď ma láka predstava jednej kofoly na cestu, rad v bufete ma odradí a správy od chalanov vpredu motivujú nezastavovať. Oni tu určite zastavili, takto aspoň stiahnem ďalšie minúty z ich náskoku zadarmo.

Okolo Salaša ma už druhýkrát predbieha udivený bežec, že takýmto "krokom" vraj tých chalanov už určite dostihnem (zastavil v bufete flákač a potom sa čuduje). V každej skupinke turistov je niekto, kto z nejakých dôvodov odzadu vyzerá ako Marcel. V jednej trojčlennej skupinke je dokonca aj fejkový Emil, už-už som po nich chcel zakričať. Pred Kozím chrbtom už ale naozaj dobieham tú správnu partiu na zvyšok dnešného dňa a pravdepodobne aj veľkú časť noci. Super, za odmenu si dávam skvelý rožok od Katky a nejaké vrstvy (kvôli ktorým sa mi nechcelo zastavovať) dole.

V príjemných debatách na rôzne témy - od toho, čo tu dnes vlastne robí Ondro krívajúci po týždni dobýjania Tatier cez Emilove zážitky z pretekov Red Bull 400, servis bicyklov až po analýzu debaty moderátor&Sabaka&Kollár (nie ten, ktorý vám napadne prvý) vs. Bukovský - nám cesta cez Somár, Tri kamenné kopce a Konské hlavy pekne ubieha. Už sa len spustiť dole strmým briežkom pomedzi zjazdujúcich cyklistov (tuto by sa inak hodila oddelená cyklotrasa, rodiny s deckami len tak-tak uskakujú spod kolies). S Ondrom, ktorého pobolieva stehno ako po koňari, trošku zaostaneme, spomínam na koleno z nedokončených pretekov a na to, že z Pezinskej Baby dole zas tak často autobus nechodí.

Približne o pol dvanástej prichádzame na Chatu Korenný vrch na Babe. Za nami 28 kilometrov (optimista by povedal, že sme v tretine, pesimista že jednu riadnu dennú túru máme za sebou a ešte dve pred sebou) a preto tak na hodinku zakempíme. Pečiatka, fazuľová polievka, kofola, radler, Emil si šľahne aj vyprážaný syr (úraduje vidina, že ďalšia krčma je až na 65. kilometri v Bukovej). Marcel núka salámou - som rád, že nie som jediný, kto ju rád zajedá k bioraw lunterkám. A ešte voda zo záchoda. A poniektorí aj vazelínu a prvé compeetky (toto poradie nedoporučujeme).

Slnko svieti, vietor príjemne chladí a pred nami je úsek, ktorý dôverne poznám z nedávneho prebehnutia malokarpatských sedemstoviek a tiež z Rýchlika Zoška-Bratislava. Rádioaktívny Čmeľok, okolo Javoriny a Čertovho kopca (čistá diskriminácia inak toto - spolu s Vápennou tretí najvyšší vrch Malých Karpát a ani značku naňho potiahnuť sa neunúvali, asi aby ryžovali na horských vodcoch alebo čo) až na Skalnatú, kde sa fotíme s ikonickým stromom. Na zbehu zo Skalnatej sa stále neviem rozhodnúť, či ho viac nemám rád smerom hore alebo dole.

The Strom na Skalnatej

Opečiatkujeme sa na preplnenom Čermáku, doplníme vodu a Marcel (na údajnú regeneráciu kolien) vyťahuje nejaké kyslé gumené mňam. Dole Taricovými skalami Ondro krivkajúc s údajným koňarom spolu s Marcelom zaostanú, s Emilom sa trochu trhneme popri ďalšej príjemnej debate na tému "výstup na Grossglockner", ktorý má Emil za sebou. V sedle Skalka si užijeme veľmi srandovnú chvíľku s náhodnou stovkárskou partiou, ktorej údajne pôjde naproti niekto s koláčmi zo svadby. V prudkom klesaní do Sološnickej doliny sa poniektorí aj rozbehnú, mojim kolenám sa zdá stále do cieľa veľa kilometrov (a netuším, koľko autobusov chodí zo Sološnice v sobotu večer).

A už je tu stúpanie dňa - horská prémia na Vápennú. Ondro nám uteká kdesi dopredu. Odkiaľ to inak berie tento chalan? Za 5 predošlých dní dal 6 tatranských štítov, okolo Pezinskej Baby vyzeral, že bude rád, ak dôjde do Bukovej a teraz tu zadelí toto... S Emilom máme tiež speedhikingové tempo, pred vrcholom popreliezame neodpratané stromy v 5. stupni ochrany a sme hore. Je tu tiež plno, príjemný slnečný sobotný podvečer sem prilákal nielen stovkárov. Ďalšiu pečiatku však zháňame márne, vraj budú pečiatkovať tam, kde po minulé roky. Tak dík, už vieme kde. Na tomto najvyššom bode trasy (chudák Čertov kopec) si doprajeme pauzu. Do Bukovej je to viac menej už len dole kopcom (čau Klokoč).

Vrcholovka na Vápennej

Slnko kdesi zašlo a na hrebeni Vápennej mi začína haprovať termoregulácia. Krátku zimnicu vykryjem termotričkom a rozhýbaním sa. Kontrola s pečiatkou nie je ani pri prameni na Mesačnej lúke a ani v sedle Uhliská. Dúfam, že sme neprehliadli nejakú dobre utajenú organizačnú zmenu. Okolo Klokoča sa nejako začína opúšťať Marcel a čoraz viac spomína vyhliadnutý posledný vlak o 20:30 z Bukovej. Prichádza však telefonát od Pedra s dvoma dobrými a jednou zlou správou. Dobrá správa: Outsiterz sú mixoví majstri Slovenska. Zlá správa: zranil sa a nemôže prísť autom do cieľa a ísť nam naproti. Dobrá správa: ide sa domov vyspať a keď sa budeme blížiť do cieľa, máme mu zavolať a príde pre nás. Ale Pedro, vieš, to môže byť tak o tretej v noci. Hej, vie. Občas je mimo môj vesmír pochopenia, akých mám kamarátov. Aj Marcela zdá sa táto dobrá správa troška nakopla.

Okolo Mon Reposu sa začne pomaly stmievať. Čierna hora je už naozaj čierna a vyťahujeme čelovky a mobily. Predbiehame veselú partiu so stanmi, ktorá ešte chce ísť na Záruby. Mne sa zdá celkom fajn, že Záruby obchádzame. Vraj tam bude namiesto toho nejaká nekonečná asfaltka do Bukovej, ktorú už dnes Marcel párkrát spomenul... Dofrasa, táto asfaltka do Bukovej je nejaká nekonečná. Predbehne nás bežec, ktorý doteraz šiel s kamarátom a ten musel skončiť. (To je inak krásne lose-lose. Byť na nohách dlho, lebo idem turisticky s kamarátom a potom sa ešte musieť rozbehnúť.) S Emilom sa tiež skúšame nachvíľku rozbehnúť, na prvý pocit to ide lepšie a bolí menej ako kráčanie. Spomenul som už inak nekonečnú asfaltku do Bukovej?

Konečne, krčma, Buková, 65. kilometer, tak pol deviatej večer. Za nami dve celodenné túry a ešte jedna celonočná pred nami. S Emilom prichádzame prví, zbierame pečiatky (doplnili nám aj chýbajúce za Vápennú), obsadzujeme stôl a Emil kupuje nápoje. Naobliekam na seba takmer všetko čo mám so sebou, ale aj tak ma drgľuje zimnica. Marcel s Ondrom prichádzajú síce rozbití, ale v o dosť lepšej nálade ako som čakal. Tajne som dúfal, že prídu a zahlásia, že ďalej nejdeme. Moja morálka klesá niekde k bodu mrazu. Skúšam sa zohriať teplým gulášom, ale myšlienky "Načo toto doprdele robím? Načo doboha sa mám niekde terigať nocou ešte ďalších 30 kilometrov?" neprestávajú. 

Tu vraj tri štvrtiny stovkárov did not finišnú

Kebyže odtiaľto ide autobus, ktorým sa viem rozumne dostať domov, asi neváham. Nič rozumné však nejde (Marcel pri nájdení vlaku o 20:30 zabudol pozrieť, že železničná stanica Buková je ešte dobrú hodinu za dedinou), žolíka "Pedro s autom na telefóne" šetríme do cieľa a platiť taxík sa mi veľmi nechce. Chvíľu nahlas uvažujem, že si vyhliadnem nejaké auto s bratislavskou značkou, ktoré sem prišlo vyzdvihnúť ľudí končiacich "kratšiu" trasu, ale ostane len pri uvažovaní (chalani si za to zo mňa robia srandu, asi je to dosť zlé :)).

Kamarát z ultra pretekov Marek píše z cieľa. Pekne to dal, ušetril si nočnú depku v lese. My sa po hodine vysedávania vytrepeme ďalej. Idem vpredu cez dedinu zababušený v mikine s kapucňou, asi vyzerám dosť troskovito. Lenže ako sa začínam zohrievať (a asi aj postupne zmierovať s tým, že už mi nič iné ako doklepať to do konca neostáva), zrazu sa mi chce kráčať a nezastavovať. Úsek od kameňolomu do Dolnej Rakovej s Ondrom "napálime" a popredbiehame kopec svetielok (© Silvia Šuvadová). Zaujímavé, že sme na takom pokročilom kilometri a tu toľko ľudí nakope. Za plotom vedľa nás v tme žiaria nejaké "uhlíky", Ondro na nich posvieti svojou brutálne silnou čínskou čelovkou a ukážu sa nám niekoľkí krásavci danieli. No, ešteže sú za plotom.

Pri čakaní na Marcela s Emilom mi je zase zima, normálne dostávam chuť do cieľa bežať, toto zastavovanie ma nebaví. Bojím sa však dvoch vecí: či si koleno (ktoré je zatiaľ podozrivo úplne v poriadku) nespomenie na DNF spred dvoch týždňov a či je v cieli vôbec kde sa na hodinu-dve (kým by došli chalani) zložiť. Úseky asfaltky okolo Rakovej sú také meh, asi ani za vidna by to nebolo žiadne pošušňáníčko. Zastavujeme na predposlednej kontrole, o ktorej nám Marcel hovoril ako o "párty kontrole". A naozaj, uprostred ničoho oheň, stany, nápoje a niečo-čo-by-sa-s-prižmúrením-oboch-uší-dalo-nazvať-hudba. Okrem pečiatky nám núkajú grátis čaj a cesnačku. Čaj, na ktorý mám chuť sa ale zrovna varí, chalani si vypýtajú cesnačku. Našťastie sľúbia, že dojedia a ideme, ja mám ďalšiu zastávku v zuboch. Aspoň že je tu teplo.

Za ručania jeleňov (a motivačného rozprávania, že jeleň je v skutočnosti štatisticky nebezpečnejší ako medveď, ktorý tu pretty much nikdy nikoho nezabil) stúpame do predposledného stúpania na trase - kopec Mihalinová. Preliezačky cez popadané stromy už trochu bolia, ale rýchlo sa prehupneme na druhú stranu kopca - nad Dobrú Vodu, kde dobiehame veľkú skupinu čeloviek. Hotový lampiónový sprievod. Svetlá dediny vidno z ďaleka, ale približujú sa pomaly klesaním cez nekonečné pole. 

Krčma s poslednou kontrolou (pečiatkuje sám krčmár) je tu. Do cieľa už len niečo okolo 10 km s jedným stúpaním nad Dobrovodský hrad. Z poslednej tretiny nám ostáva už len posledná tretina. Dávame si veliteľský čas, do ktorého musíme odtiaľto vypadnúť. Je tu teplo, na stoloch a stoličkách sa pospáva, taká zombie atmosféra. Ak by sme tu zakaprili dlhšie, asi sa už von nevykopeme a ideme rovno na ranný bus do Trnavy. Pri smerovníku sa trochu naťahujeme, kadiaľ vlastne ďalej. Zo sústredkových čias si pamätáme, že na hrad sa išlo cez cintorín. Šípka na smerovníku ukazuje opačným smerom okolo kostola a cintorína. Mapy.cz ukazujú cez cintorín. Hiking.sk okolo cintorína. GPX súbor v hodinkách okolo cintorína. No nič, dávam na presviedčanie chalanov a ideme ako za starých časov po zatretých červených značkách cez cintorín dúfajúc, že sa bráničky stále nezamykajú. To by nás asi dorazilo. Bolo otvorené. Pozitívne je, že sme touto skratkou nejaký kilometrík ušetrili.

Krčma Cintorín Dobrá Voda

V spleti cestičiek okolo dobrovodského hradu s Ondrom trošku blúdime, aspoň nás Marcel s Emilom zadarmo dobiehajú. Ani sa nenazdáme a sme hore na poslednom výraznejšom stúpaní celej trasy. Oproti stretávame týpka, ktorý z cieľa šlape naspäť do Dobrej Vody na ranný bus. (Nahlas premýšľam, že to musel mať takto od začiatku rozmyslené, odhodlať sa "len tak" na ďalších extra 10 kilometrov sa snáď ani nedá.) Po poslednom stúpaní nasleduje nekonečná rovinka lesom. Budíme Pedra. Vlečieme sa po jednom s rozostupmi, Emila trápi boľavý sval na nohe. Do reči nám už veľmi nie je, akurát tak odpočítavame kilometre do cieľa. Z poslednej tretiny z poslednej tretiny nám už ostáva len posledná tretina. Na asfaltke pred Ostrou úbočou rozmýšľame, či vie Pedro autom prísť aj sem.

Kúsok pod nami je posledná kontrola, na ktorú nás upozorní horiaci oheň. Hoci neoficiálny GPX súbor ukazuje inak, do cieľa (po už naozaj poslednom stúpaní) máme ísť paralelnou lesnou cestou, ktorá sa bohužiaľ oveľa viac kľukatí. Z poslednej tretiny z poslednej tretiny nám (už naozaj) ostáva len posledná tretina. Opäť ideme po jednom s rozostupmi a keď 300 metrov pred cieľom uvidím na hodinkách čas aktivity 20:58, definitivne ma to nenechá chladným a do cieľa dobehnem.

Misia dôjsť do misijného strediska úspešná

V cieli dostávame za celodenné a skorocelonočné snaženie A5 diplom a magnetku (tipnite si, koľko zo 47 ročníkov si pamätá ich dizajn). Pre zombíkov prichádza vysmiaty Pedro. Už som spomenul, že tento jeho počin nechápem, ale on má pre nás v aute ešte aj jedlo a pitie. Toto sa bude neľahko oplácať.

A už len jazda naspäť popod Karpaty, Uber domov, pár minút driemkania oblečený v obývačke a wehééj, baby sa zobúdzajú.

Suma sumárum, ísť stovku turisticky som skúsil, nečakal som najemno nakrájané prosciuttko, ale aspoň nejakú pražskú šunku. Vydalo z toho nakoniec len na taký pizza nárez. Veľkú časť pozitívneho zážitku spravila partia. Ak mi zašibe a prihlásim sa ešte niekedy na nejakú stovku, tak ju aspoň polopobežím, tých 21 turistických hodín na nohách není bůhvíco. To už radšej fakt pridať, mať to večer za sebou a spať normálne vo svojej posteli, nie pri autopilote v lese. Ešte som zistil, že stačilo zopár akcií organizovaných Slovak Ultra Trail a už ma stihli rozmaznať. Táto organizácia "na kolene" (chýbajúca pečiatka na Vápennej, nejasnosti ohľadom kontroly v Plaveckom Mikuláši) a absencia občerstvovačiek mi nevyhovuje, proste nechať si každých 10 kilometrov naliať kolu, mať natreté chlebíky s lunterkami, prehodiť pár teplých slov a úsmevov s dobrovoľníkmi a zobrať si na cestu melón do ruky, tak to proste chcem.

Na záver úloha pre infektológov-amatérov: kde som v tomto príbehu chytil Covid-19 (pričom ostatní v príbehu vystupujúci sa tvária negatívne)?

Výsledky nie sú, vyhral každý, kto došiel. Tak aspoň Strava or it didn't happen.

Fotky som pokradol Ondrovi, ja som si odfotil iba túto štvorfarebnú značku pred Bukovou v tme.

Kde je ešte ďalšie takéto štvorfarebné miesto na Slovensku?